Tradičná kultúra

Tradičná kultúra

Keď sa na medzinárodných fórach predstavujú jednotlivé krajiny, jedným zo znakov, ktoré ich charakterizujú, je ľudová kultúra – kroje, piesne, hudba, tanec, či rôzne starodávne predmety. Najmä v súčasnosti, keď predovšetkým v kultúre dochádza ku globalizácii, k uniformite a amerikanizácii, je dôležité zachovať dedičstvo predkov a uchovať všetky jedinečné znaky, ktoré sú typické pre príslušný národ a krajinu. Tento fakt si začínajú uvedomovať múdri ľudia vo všetkých krajinách, najmä však v Európe, pred ktorou stojí dejinný krok zjednotenia. Pri tomto procese vystupuje do popredia myšlienka zachovania jedinečnosti všetkých národov vstupujúcich do zjednoteného spoločenstva.

Poloha rozlohou neveľkého Slovenska je v rámci Európy jedinečná. Prechádza ním nielen hranica medzi západoeurópskou a východoeurópskou kultúrou, ale aj rozhranie dvoch veľkých geografických oblastí – nížinnej a horskej, čo sa výrazne prejavilo aj na pestrosti jeho ľudovej kultúry. Na bohatosť jej foriem vplýval okrem prírodných faktorov i zložitý historický vývoj, etnické a konfesionálne faktory, rôzne migračné prúdy, administratívne členenie a mnohé ďalšie vplyvy.

Počas historického vývoja sa paleta národov osídľujúcich územie Slovenska menila, miešala, dopĺňala a ovplyvňovala. Na území Slovenska žili Kelti, Germáni, Rimania. Slovania prišli na územie dnešného Slovenska v 5. storočí nášho letopočtu. v ďalšom období to boli Huni a Avari. Maďari začali do Európy prenikať od roku 862 a definitívne sa v Karpatskej kotline usadili v roku 896. Od 12. storočia prenikali na dnešné územie Slovenska Nemci a Tatári. Cigáni sa na našom území po prvý raz spomínajú v roku 1322. Neskôr sem prenikali Turci, Rumuni, Rusíni, Chorváti, Česi, Ukrajinci a ďalší. Súčasný stav je mimoriadne komplikovaný a prakticky neexistuje etnicko-geneticky „čistý“ národ. Všetky tieto spomenuté národy zanechali na našom území nejakú stopu a istým spôsobom ovplyvnili celú kultúru.

Ľudová kultúra je popretkávaná kresťanstvom vo všetkých oblastiach -  v architektúre drevených i murovaných kostolov, zvoníc a kaplniek, podobe cintorínov a krížov, ďalej v maľbách, sochách, pranostikách, prísloviach, piesňach, rozprávkach a najmä vo zvykoch, ktoré sa viažu k liturgickému roku. Pre kresťanstvo má najväčší význam pozemské účinkovanie Božieho syna Ježiša Krista opísané v evanjeliách. Udalosti, ktoré sprevádzali jeho narodenie, smrť a zmŕtvychvstanie, sú opornými bodmi kresťanstva, ktoré sa za dvetisíc rokov stalo najvýznamnejším svetovým náboženstvom. Jednotlivé epizódy Nového zákona sa natrvalo zapísali do ľudovej kultúry a v živote ľudí sa liturgický rok pretransformoval do mnohých obyčají a zvykov.

Vznik a vývoj ľudového odevu ovplyvnili predovšetkým geografické a klimatické podmienky, ktoré si vyžadovali takmer po celý rok teplé oblečenie. Materiál na jeho zhotovenie poskytovala príroda – kožu, kožušinu, rastlinné a živočíšne vlákna (ľan, konope, ovčia vlna). Kroj je slávnostné oblečenie, ktoré má nielen úžitkovú, ale aj symbolickú funkciu. Podľa toho pri akej príležitosti sa odev nosil, sa rozlišuje pracovný, sviatočný a obradový odev. Niesol znaky, na základe ktorých sa rozlišovala príslušnosť k pohlaviu, veku a rodinnému stavu. Odev naznačoval, k akej spoločenskej vrstve jeho nositeľ patrí, čím sa zaoberá, aké náboženstvo vyznáva, ba poukázal i na jeho vkus a zručnosť.

Záhorský kroj ženy pozostáva zo spodných ´šlinguvaných´ sukní zhotovených z bieleho šifonu alebo bieleho plátna, na nich sa nosila vrchná, drobno skladaná sukňa zo ´štofu´, neskôr z tesilu. Sukňa bola v hornej časti spasovaná do hladkého goliera tesne obopínajúceho boky ženy. Blúzky ´sabatky´ bývali farebné, kvetované, z ľahších materiálov. Mali voľný strih, v spodnej časti zapasovaný do tenšieho lemu. Tieto blúzky boli akousi náhradou za biele oplecká nosené obyčajne pri sviatkoch. Na oplecku bol ľajblík z brokátu, cez ktorý bývala previazaná pestrá kašmírová alebo merínová šatka. Šiju ženy zdobilo niekoľko radov korálok – granátok. Na hlave sa nosil ´kontík´ špeciálne uviazaný z merínového alebo hodvábneho ručníka. Prednú časť hlavy nad čelom zdobili výložky z drobných granátok a ovsíkov. Na nohách nosievali čižmy s ligotavými sárami. Slobodné dievčence nosili vo vlasoch stužky a mašle. Staršie ženy nosili čierne oblečenie.

Muži zvyčajne nosili široké gaty so strapcami prípadne bez nich, prikryté čiernou zásterou – sakáčkou. Košele bývali ušité z domáceho plátna, pamokové, vpredu zdobené bielou výšivkou, na košeli čierny ľajblík, na hlave klobúk – kalap, na nohách kožené čižmy. V zimnom období sa do čižiem nosili pod kolenami zúžené nohavice, ktoré sa nazývali ´bričesky´.

Najstaršie zachované fotografie zahorských krojov pochádzajú z 20. rokov 20. storočia.