Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 6
DNES: 380
TÝŽDEŇ: 2462
CELKOM: 317265

Univerzálny prekladač

Preklad (translations)

English French German Hungarian Italian Polish Russian Slovak

Exporty do RSS

RSS 0.91 RSS 1.0 RSS 2.0 Atom 1.0

Navigácia

Obsah

História - Selešťany

 

SELEŠŤANY  v minulosti
Spracoval: Marek Hodási
 
(úvod)
Obec Selešťany patrí k starým sídlam. Nachádza sa v blízkosti dôležitej križovatky ciest na strednej časti toku rieky Ipeľ, ktoré v minulosti plnili významnú komunikačnú a obchodnú úlohu. Stredné Poiplie bolo vhodné miesto pre usídlenie sa rôznych kultúr. O starobylosti svedčí paleolitické nálezisko pri Selešťanoch, ďalej osídlenie kultúrou ľudu popolnicových - Lužickou pri Záhorciach a nálezy z doby halštatskej a rímskej v Selešťanoch. Už od čias Rímskej ríše viedla zo západu a juhu cez Poiplie obchodná cesta do Potisia. Z nej, cez dnešné Záhorce, alebo v ich bezprostrednom susedstve, mierila na sever do rudných oblastí cesta. Tieto cesty v čase mieru to priaznivo vplývali na rozvoj priľahlého územia
 
Príchod Slovanov
Slovania osídlili Poiplie najneskôr v 6. storočí. Úrodná pôda poskytovala tomuto roľníckemu ľudu dobré podmienky. Slovania ktorí osídlili toto územie patrili do západoslovenského kultúrneho a etnického okruhu. Po svojom príchode prevzali vyspelý typ rímsko -provinciálneho poľnohospodárstva a ďalšie progresívne prvky tohto civilizačného priestoru, ktorý im umožnil rýchlejší vývoj než bol u ostatných Slovanov. Potvrdzujú to archeologické nálezy zo Sklabinej a Slovenských Ďarmôt - Iliašova.
 
 Doba avarsko-slovanská
V druhej tretine 7. storočia si podmanili Avari i Slovanov v Poiplí. Tento kočovný ľud pôvodom zo strednej Ázie si vybudoval mocnú ríšu v Karpatskej kotline. Územie Seleštian ležalo na jej severnej hranici. Zo stredoslovenskej rudných oblastí plynuli do centrálnej časti Avarskej ríše odtiaľ potrebné kovy. Archeologické nálezy v Želovciach potvrdzujú, že jedna z ciest viedla i cez Záhorce.
 
Nitrianske kniežatstvo a Veľká Morava
Po porážke a rozvrátení Avarskej ríše sa otvoril začiatkom 9. storočia priestor pre vznik Nitrianskeho kniežatstva. Dnešné územie Seleštian patrilo do jej východnej časti. Archeologické nálezy dokazujú, že v tomto období pokračuje obchod zo západnej Európy. Dôležité miesto bol brod cez rieku Ipeľ. Lokalita Ďarmotách v susedstve Podlužian a Seleštian zohrávala dôležitú regionálnu úlohu. Názov Selešťany  má slovanský základ. Možno preto predpokladať, že trvalé slovanské sídlo sa tu mohlo nachádzať, už v tomto období. Z obdobia Veľkej Moravy je potvrdené sídlo v Selešťanoch. Toto sídlo, alebo sídla, patrili k integrálnej časti územia Veľkej Moravy.
 
Príchod Maďarov a vznik Uhorského štátu
Príchod staromaďarských kmeňov zapríčinil zánik Veľkej Moravy. Vojenské oddiely staromaďarských bojovníkov obsadili územie Poiplia asi v období rokov 920 až 930. Obsadenie sa udialo menej násilnou formou ako v centrálnych častiach Veľkej Moravy. Asi v polovici 10. storočia sa v Poiplí usadil i početný pospolitý staromaďarský ľud. Časť týchto usadlíkov v susedstve Seleštian pochádzala z kmeňa Ďarmat ( Gyarmat ). Aj po ich usadení sa v tejto oblasti zachovala na viacerých miestach kontinuita slovanského osídlenia. Dosvedčuje to pretrvávajúce osídlenie v Iliašove ( Slovenské Ďarmoty ) v 10.a 11. storočí ako i názov Seleštian. Mnohé miestopisné slovanské názvy na oboch stranách rieky Ipľa sa používajú naďalej. Po vzniku Uhorska správa územia Seleštian, ktoré patrilo panovníkovi, patrila kráľovským hradom Novohrad a Hont ktoré boli sídlami rovnomenných kráľovských komitátov. Cirkevnú správu vykonávalo Ostrihomské arcibiskupstvo od roku 1002, a neskôr jeho Novohradský a Hontiansky archidiakonát.
Názov Seleštian pravdepodobne pochádza z mena „Czelestinu“.  Z obdobia vlády panovnika Bela IV. pochádza písomná zmienka o obci SELUSTA (Selešťany) z roku 1250 a o Podlužanoch z roku 1256. Pôvodne boli spravované kráľovským hradom Novohrad a patrili do Novohradského komitátu. Názov Seleštian bol Selusta . Vyvinula sa z nej samostatná obec. Základom hospodárstva pre dediny v údolí Krtíšskeho potoka bolo výnosné poľnohospodárstvo, ktoré formovalo život a kultúru ich obyvateľstva.
Z roku 1277 pochádza zmienka prepoštva zo Bzovíka, ktorá uvádza majetkovú prítomnosť prepoštva v Záhorciach. Najbližšia farnosť sa uvádza v Ďarmotách v roku 1291. Koncom 13. storočia sa z kráľovských komitátov sformovali župy Hont a Novohrad. Územie Seleštian sa nachádza v oboch, avšak spolu s Podlužanmi a Záhorcami patria začiatkom 14. storočia do župy Novohradskej. V neskoršom období sa stávajú súčasťou Hontianskej župy so sidlom na hrade Hont. Administratívne patria do slúžnovského okresu so sídlom v Bzoviku.
Začiatkom 14. storočia sa v Uhorsku sa rozpútal boj o kráľovský trón. Oligarcha Matúš Čák, potom čo obsadil hrad Ďarmoty, zabral po roku 1308 majetky Balašovcov v Selešťanoch, Záhorciach a Podlužanoch . Keď panovník Karol Róbert v roku 1321 získal moc v Honte a Novohrade, vrátil majetky svojim prívržencom a zároveň sa im odmenil majetkami zhabaným jeho odporcom. Panovník vrátil Záhorce a Podlužany v roku 1323 svojmu spojencovi magistrovi Dončovi. Zvolenskému županovi z rodu Balaša. Ten ich v roku 1323 prepustil svojím príbuzným Petrovi a Jurajovi.
Pomery v Uhorsku sa počas vlády Karola Róberta stabilizovali. Panovník podporoval rozvoj miest, hospodárstva a obchodu. Poľnohospodárska výroba tvorí základ hospodárstva. Po vzdialených Bátovciach, ktoré mali právo trhu od roku 1037, sa najbližším tržným miestom pre Selešťany stali Sečany ( Szécsény v Maďarsku), ktoré dostali právo trhu v roku 1334, a od polovice 14. storočia i Ďarmoty. Blízkosť týchto miest Selešťanom poskytovala dobrú možnosť pre obchodovanie a na odpredanie svojej produkcii obilovín, strukovín, zeleniny a ovocia. Ďarmoty a Modrý Kameň sa stali rodovými sídlami Balašovcov odkiaľ boli spravované ich majetky.
Panovník Ľudovít I. pokračoval v politike svojho otca. V roku 1351 kráľovským dekrétom určil poddanské povinnosti. Poddaní  Seleštian odvádzali daň kráľovi, deviatok z úrody zemepánovi a desiatok z úrody cirkvi. Na začiatku 14. storočia mala zvýšená produkcia obilovín za následok stavbu vodných mlynov. Medzi prvými známymi, ktoré poskytovali mlynárske služby v blízkosti Seleštian bol vodný mlyn pri Kolároch a Ďarmotách. 14. storočie je obdobím rozmachu vinohradníctva v Honte a Novohrade. Víno sa stalo vyhľadávaným obchodným artiklom a obchodovalo sa s ním v celej krajine. Toto podnietilo záujem o pestovanie viniča a výrobu vína. Chotáre obce poskytovali podmienky pre vinohradnícku činnosť. Naturálna renta zemepánov sa postupne menila na peňažnú. Preto pre poddaných Seleštian ale i Záhoriec a Podlužian vzrastal význam a dôležitosť trhov, kde si mohli vymeniť svoje výrobky za peniaze. Udelením jarmočného práva Krupine v roku 1396 a trhového práva v roku 1430 sa otvárajú pre ne ďalšie možnosti obchodovania.
Vidiecky charakter priľahlých častí Hontu a Novohradu sa nezmenil ani v 15. storočí. Stalo sa tak preto, lebo v blízkosti Seleštian nevyrástlo žiadne mesto typu slobodného kráľovského mesta, ktoré by bolo hnacím motorom ekonomického a spoločenského vývoja. Ani panovník Žigmund Luxemburský nedokázal v Uhorsku posilniť postavenie miest na úroveň okolitých krajín. Najbližšími slobodnými kráľovskými mestami s významným hospodárskym a spoločenským vplyvom, boli stredoslovenské banské mestá. Tieto však pre svoju vzdialenosť nemali bezprostredný vplyv na ich postavenie. Šľachtici, ktorí vlastnili v tejto dobe mestá Sečany a Ďarmoty, nemala záujem na ich rozvoji. Preto ostali naďalej poddanskými mestami. Ďalšim tržným miestom pre Selešťany sa stali Dolné Plachtince, v období vlády Mateja Korvína v roku 1465.
Od začiatku 16. storočia narastá tlak Osmanskej ríše. Časť utečencov patriacim k národom južných Slovanov na Balkáne sa usádza i na Slovensku. Priezviská ,,Andrič" vyskytujúce sa v toto období v Podlužanoch naznačujú, že sa mohli usadiť i v tejto obci. Po potlačení sedliackeho povstania Juraja Dóžu, snem uhorských stavov zákonom z roku 1514 zakázal sťahovania poddaných. Ďalej týmto zákonom určil, že poddaní Seleštian, Záhoriec sú povinní platiť zemepánovi za jednu usadlosť ( portu) i zlatý ročne. Ďalej deviatok - naturálnu dávku zo všetkých druhov plodín a od niektorých zvierat, ako oviec, kôz, ošípaných, hydiny, od včiel a z vina. Poddaní museli odpracovať jeden deň do týždňa zadarmo. Pokiaľ bola v dedine krčma alebo sa pálila sa pálenka, platili sa za ne peňažné poplatky. Poddaní museli ďalej odvádzať mimoriadnu tzv. proti tureckú daň, ktorá znamenala I zlatý od usadlosti a ďalej i roboty spojené s budovaním obrany.
Začiatkom 16. storočia sa pestovali  šľachtené odrody viniča na víno i konzum. Nešľachtené druhy nepoznali. Víno zo Seleštian sa vyrábalo aj na predaj. V roku 1516 získal majetky v Selešťanoch šľachtic Ondrej Orbonáš. Vymenil ich so šľachticmi Ondrejom a a Benediktom Alaghovcami za majetky v Abovskej župe. Keď v roku 1529 dobili Turci Budín a tiahli následne na Viedeň, dalo sa do pohybu v strednom Maďarsku i početné pospolité maďarské obyvateľstvo. Začína sa obdobie veľkej migrácie a výmeny obyvateľstva, následkom ktorých sa mení dovtedajšia etnická mapa. Časť týchto utečencov sa usádza i v dedinách Poiplia a na sever od neho. Medzi ne mohli patriť i obce Selešťany, Záhorce a Podlužany.
Žigmund Balaša využil vnútorný boj v Uhorsku o trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburský. Pred rokom 1538 sa zmocnil hradu a s ním i rozsiahleho panstva Divín. K tomuto panstvu boli neskôr pripojené i majetky Balašovcov v Selešťanoch a  Záhorciach.  
Postup tureckých vojsk do centrálnych oblastí Uhorka mal za následok opätovné obsadenie Budína v 29. augusta 1541. Turecké jazdné jednotky už v septembri 1541 podnikli lúpeživé nájazdy až do Poiplia a plienili i v okoli Ďarmôt. Medzi dedinami, ktorých obyvateľstvo prvýkrát pocítilo následok konania neznámych moslimských útočníkov boli i Selešťany. Pre Selešťany, Záhorce a  Podlužany a sa začalo najdramatickejšie obdobie ich existencie.
Turci si z obsadeného územia Uhorska vytvorili provinciu. Po dobití hradu Novohrad (Nógrád v Maďarsku) v roku 1544, sa tiahla sféra ich vplyvu po líniu Cerovo, Dolné Plachtince, Ďarmoty a Sečany. Takto sa  Selešťany ocitli v bezprostrednom pásme vojenského ohrozenia, ktoré zvyšovalo vojenské a obranné postavenie susedných Ďarmôt. V roku 1546 budínsky miestodžitel' Jahja Pašazade Mehmed vydal výzvu, aby sa Hont a Novohrad dobrovoľne podriadili v opačnom prípade sa vyhrážal, že si poslušnosť vymôže ohňom. V roku 1547 Turci hrozby splnili a vyplienili mnoho dedín z okolitého územia v Novohrade a Honte.
Začiatok vlády Osmanskej ríše :v roku 1546 bol vypracovaný prvý daňový súpis budínskeho sandžaku. Budínska provincia sa delila na sandžaky, ktoré boli základnými jednotkami osmanskej správy. Súpis obsahoval i 14 dedín zo slovenskej časti Hontu a Novohradu, ktoré sa nenachádzali na Turkami obsadenom území. Jednou z nich boli aj Selešťany. Daňový súpis ( defter ) obce Selešťany patrí medzi prvé tohto druhu. Podl'a tureckých daňových zvyklosti obsahoval mená a priezviská mužov vo veku od 16 rokov a príbuzenské vzťahy medzi nimi. Mená žien sa do súpisov nezaznamenávali. Selešťany patrili vojvodovi Ali bin Rustemovi ktorý mal aj vinice v Záhorciach. Hodnosť vojvodu patrila nižšiemu úradníkovi v provincii alebo veliteľovi menšieho vojenského oddielu. Ďalším vlastníkom sa stal Tirakadze Mustafa. Turecký názov dediny v súpise bol SELEŠČÉN.
 
Súpis obsahuje nasledovné mená:
  • Gál Ján: syn Blažej, syn Urban, syn Peter a syn Tomáš
  •  lšten Peter: syn Michal, syn Blažej zomrel brat Gregor, brat Blažej
  • Gál Koloman:  zomrel, syn Benedik
  • druhý Išten Peter: zomrel brat Matej, brat Ambróz zomrel, brat Tomáš zomrel
  • Posat Ambróz: zomrel syn Laurinc Šitnon Tomáš, syn Bertók
  • Modra Blažej: syn Tomáš, syn Imrich
  • Gál Juraj
  • Gombáš Bálint: syn Jánoš, syn Ištván

Turecký súpisca zapísal, že podľa starých súpisov bolo zapísaných 17 mužov. Zomrelo 6. Prítomných bolo 11 a novo napísaných bolo 11. Štátnu daň džidziu platilo len 5 poddaných. Výška daní a poplatkov pre zemepánov v súpise uvedená nebola. Turecká finančná správa vyberala od poddaných poplatok od usadlosti vo výške 1 zlatého, čo zodpovedalo sume ktorá bola dovtedy vyberaná v Uhorsku. Tureckým zemepánom sa platil desiatok z úrody všetkých druhov plodín, od niektorých druhov zviera, a z produktov, ktoré sa predávali. Turci vyžadovali zároveň odvádzať i rôzne druhy robôt, tak ako to robili i uhorskí zemepáni.
V roku 1547, krátko po veľkom nájazde Turkov do Novohradu a Hontu, bol podpísaný mier medzí Osmanskou ríšou a Habsburgovcami na dobu 5 rokov. V ich priebehu sa mala vybudovať protiturecká obranná línia v Poiplí. Poddané obyvateľstvo Selešťian sa podieľa na opevňovacích prácach hradu Sečany, Ďarmoty a Drégely.
Uhorská správa vypracovala v roku 1549 portálny súpis ( súpis usadlostí) Hontianskej župy. Súpis sumarizoval existujúci stav potom, čo Turci pričlenili časť Uhorska k svojej ríši. Selešťany v portálnom súpise nie sú vedené. Súpis usadlostí Hontianskej župy uvádza, že Záhorce mali 13 usadlostí a Podlužany 12 usadlosti. Obe dediny patrili Balašovcom a ich panstvám Modrému Kameňu a Divínu. Turci ich však zahrnuli do svojej daňovej správy a vyžadovali od nich platenie daní. Obyvateľstvo zo strachu pred možnou odvetou sa dobrovoľne podriaďovalo tureckým požiadavkám.
Keď v roku 1552 skončilo prímerie, začala sa nová vojna. V letnom ťažení vojenské iednotk-y budinskeho miestodržiteľa Hadima Ali pašu obsadili celú obrannú líniu v Poiplí. Ďarmoty padli bez boja začiatkom júla roku 1552. Selešťany, Záhorce a Podlužany prestali byť časťou Uhorska a stali územím a súčasťou Osmanskej ríše. Noví tureckí zemepáni začlenili Záhorce a Podlužany do Novohradského sandžaku, so sídlom na hrade Novohrad. Selešťany ostali naďalej v budínskom sandžaku.
Tureckou okupáciou začalo pre Selešťany obdobie stagnácie. Vojenské aktivity sa posunuli na sever, smerom ku banským mestám. Hranica Osmanskej ríše  siahala ku Vígl'ašu a banským mestám. Obchodovanie, potom čo sa prístup ku Krupine obmedzil, sa sústredilo na blízke Ďarmoty a Sečany. Tieto naďalej, aj keď v menšom rozsahu, plnili funkciu tržných miest.
V roku 1559 bol vykonaný nový súpis budínskeho saoždzaku. Majiteľom Seleštian bol jeden z poslov budinskeho miestodržitel'stva Hamza bin Abdullah. Neobsahoval podrobnosti o daniach a poplatkoch a stanovoval ročnú fixnú sumu 1420 akče. V tomto období 66 akče sa rovnalo 1 uhorskému zlatému florénu. . Okrem daní a poplatkov museli obyvatelia Seleštian, Záhoriec a Podlužian vykonávať práce spojené s opevňovaním hradov, pevností a iných vojenských zariadení, ktoré mali Turci vo svojej moci.
V 16. storočí sa myšlienky Lutherovej reformácie rozšírili v Honte a Novohrade. Tu nenarážalo na silnejší odpor nižšej katolíckej hierarchie i preto, lebo duchovní katolíckych farností v strachu pred Turkami opustili svoje fary. Tureckí zemepáni vo veciach viery zachovávali nestrannosť. Vierovyznanie ich poddaných na tomto území sa nestalo predmetom ich záujmu. Svojich poddaných nenútili, aby prestúpili na moslimskú vieru a šíreniu myšlienok Lutherovej reformácie nezamedzovali. Väčšina miestnych šľachtických rodov, medzi nimi i Balašovci, patrili v druhej polovici 16. storočia k stúpencom nového vierovyznania. Takto sa luteránstvo bez väčších prekážok stávalo i náboženstvom poddaných.
V roku 1593 začala 15 ročná vojna medzi Viedenským dvorom a Osmanskou ríšou. Kráľovské vojská na prelome rokov obsadili Modrý Kameň a Ďarmoty. Po 41 ročnej okupácii boli Selešťany, Záhorce, Podlužany a Ďarmoty oslobodené od Turkov. V priebehu nasledovných rokov boli Turci zatlačení až k BudÍnu. V roku 1599 podnikol veľkovezír Ibrahim paša vojenské ťaženie na čele osmanskej armády do Uhorska. Po neúspešných rokovaniach o mieri, vyslal veľkovezír svoje jazdecké jednotky, aby pustošili územia ovládané Habsburgovcami. Začiatkom októbra 1599,jeden z oddielov krymských Tatárov ktorý tiahol od východu popri Ipli, napadol Selešťany. Utočníci poškodili Záhorce no pre Selešťany a Podlužany boli dôsledky útoku tragické. Obe obce boli úplne vyplienené, zničené a vyľudnené. Podlužany už nikdy nespamätali z tohto úderu a neboli obnovené ako obec. Turci pridelili susedným obciam pusté územia o ktoré sa muselo obyvateľstvo muselo starať.
Následky tzv. 15. ročnej vojny boli ďalekosiahle. Po podpísaní mieru v roku 1606 ostala nažive len štvrtina obyvateľstva Hontu a približne rovnaké množstvo obydlí ostalo stáť. Bol zničená časť viníc a opustené polia nemal kto obrábať. Ničenie osmanských vojsk znamenalo obrovský hospodársky úpadok. Obdobná situácia bola i v Novohrade. Obe Záhorce sa na obdobie nasledujúcich 25 rokov stala súčasťou územia Uhorska. Hoci sa turecká hranica tiahla na línii Hatvan a Vác, mierovou zmluvou z roku 1606 si Turci zabezpečili, že im boli poplatné i obce, ktoré sa nenachádzali na obsadenom území.  Situáciu obyvateľov týchto obcí sťažovalo i to, že uhorskí zemepáni požadovali tiež platenie daní. Toto dvojité zdaňovanie zhoršovalo beztak zlú situáciu. Turci si vynucovali platenie daní silou. Prípady nájazdov spojené s rabovaním, odvádzaním zajatcov, hospodárskeho dobytka a pálením úrody v dedinách blízkeho okolia v Honte a susedného Novohradu, boli zároveň dostatočnou výstrahou. Takto si Turci zabezpečovali daňovú poslušnosť i obyvateľstva Záhoriec.
V prvej polovici 17. storočia prebehli povstania uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. Sečany, Ďarmoty a Modrý Kameň sa stali miestami vojenských aktivít cisárskych i povstaleckých uhorských vojsk. Následky bojov doliehali najmä na civilné obyvateľstvo. Turci využívali tiež túto situáciu pre svoje, hlavne koristnícke ciele. Napriek podpísanému mieru, podnikali nájazdy. Táto situácia prehlbovala všeobecný úpadok. Opätovne napádané Ďarmoty (1626 a 1640) a Sečany ( 1639) strácali, ako miestne centrá trhu a obchodu, na svojom postavení a význame pre okolité územie. Nové tržné miesto Modrý Kameň sa krátko po udelení výsad ( 1658) dostalo do rúk Turkov v roku 1663. Daňové zaťaženie a roboty poddaných Záhoriec neustále stúpali. Turecká a uhorská vrchnosť vyžadovala sumy a počet odrobených dní, ktoré boli štyrikrát vyššie, než v dobe príchodu Turkov v roku 1552.
V roku 1663 uplynula mierová dohoda a začala sa ďalšia vojna medzi . Osmanskou ríšou a Habsburgovcami. Turecké vojsko obsadilo Sečany. Ďarmoty vyrabovalo, obyvateľstvo rozohnalo a pevnosť úplne zničilo. Aj hrad Modrý Kameň bol po podpísaní mieru odovzdaný Turkom. Záhorce sa takto stali opäť i územnou súčasťou Osmanskej ríše na obdobie 20-tych rokov. V roku 1666 odňal panovník Leopold 1. panstvo Divín Imríchoví Balašovi, ku ktorému patrila i časť majetkov v Seleštanoch. V týchto súvislostiach sa Selešťany uvádzajú ako pustatina. Niektoré šľachtické rody, medzi nimi i Balašovci, presadzujú politiku znovuosídľovania spustnutých a vyľudnených obcí a osád.
Mier po dlhých rokoch: Obdobie vlády Osmanskej ríše sa skončil v roku 1683. Krajina po tureckej okupácii ostáva hospodársky zničená a vyľudnená. Počet obyvateľov bol nižší a stav hospodárstva horší než v období obsadenia tohto územia Turkami v roku 1552. Mierové pomery umožňujú miestnym zemepánom zamerať sa na stav ich majetkov. Už krátko po odchode Turkov Bálint Balaša obnovil znovu svoje kolonizačné úsilie, smerujúce k tomu, aby boli znovu osídlené prázdne dediny, a aby sa v jestvujúcich usadili noví prisťahovalci. Časť pozemkov na pustatine Selešťany získal šľachtic Ondrej Kajaly. V roku 1686 kúpil panstvo Divín Štefan Zichy i s majetkom ktorý mu patril v Selešťanoch a Záhorciach. Takto do ich histórie vstupuje ďalší významný šľachtický rod, ktorého vplyv ďaleko presahoval miestne pomery.  V tom čase SELEŠŤANY (Szelestény) ležia na brehu Ipľa ako malá maďarská dedina s 26 domami a 126 obyvateľmi.
V druhej polovici 17. storočia náboženskú politika Habsburgovcov pocítilo i poddanské obyvateľstvo Hontu a Novohradu. Najmä potom, čo vplyvné rody ako Balašovci prešli na katolicizmus a aktívne ho presadzovali, boli luteránski poddaní vystavení tlaku vo veciach svojej viery. Náboženskú politik Habsburgovcov podporoval i rod Zichy a pokračoval v jej uplatňovaní aj v nasledujúcom storočí. Obnovenie života krajiny a rozvráteného hospodárstva prebieha pomaly. Podľa. župných súpisov z roku 1715 bolo v Záhorciach len 9 domov. Nachádzalo sa tu 149 kopáčov viníc ( 6,32445 ha ), čo bola jedna z najväčších výmer v slovenskej časti Hontu. V roku 1720 Selešťany a Podlužany sú v súpise vykázané ako prázdne, a bez obyvateľstva. Hoci v roku 1690 boli obnovené tržné práva v Ďarmotách, hospodársky život smeruje k najbližším významnejším tržným miestom bola Krupina a vzdialenejšie banské mestá Banská Štiavnica, Kremnica a Banská Bystrica.
V roku 1751 sa v Selešťanoch nachádzal majer (Kissfurda majer) na ktorom žilo prisťahované obyvateľstvo. Prví prisťahovalci prichádzajú zo severnejších časti Hontianskej a Novohradskej župy. Po nich nasledujú zo Zvolenskej, Liptovskej a Oravskej. Jeden z nich Michal Kollár, sa odsťahoval z majera v Selešťanoch do obce Berény (Mezoberény) v juhomaďarskej župe Békeš. Pridal sa k početnému prúdu Slovákom, ktorí sa rozhodli usadiť sa na Dolnej zemi, kde bolo dostatok voľnej pôdy, výhodné podmienky pre živobytie a náboženská sloboda pre luteránov. Prisťahovalectvo so severných oblastí výrazne posilnilo početnosť slovenského etnika v Poiplí. Zo Seleštian a Podlužian sa postupne formujú osady.
V priebehu roku 1769 bol vykonaný súpis viníc v župe Hont a Novohrad, ktorý bol súčasťou "urbárskej regulácie" panovníčky Márie -Terézie v Uhorsku.  V Selešťanoch, ktoré sa uvádzajú ako osada, bolo v tomto období 60 kopáčov poddanských viníc ( 2,5464 ha). Na území Podlužian sa vinice nenachádzali. Urbárska regulácia, ktorej cieľom bolo zjednotenie povinností poddaných, bola vykonaná v rokoch 1770-71. Určujúcim ekonomickým faktorom bolo poľnohospodárstvo, ktoré tvorilo základ činnosti všetk.-ých obyvateľov. 
Začiatkom 19. storočia dochádza k zmene slúžnovských okresov Hontianskej župy. V roku 1802 bol vytvorený ipeľský slúžnovský okres so sídlom v Šahách, do ktorého boli začlenené i Záhorce, Selešťany a Podlužany. Z roku 1808 pochádza písomná podoba názvu osady SELESSŤANY maďarskyERDOSZELESTÉNY
V roku 1818 bol vykonaný súpis Ostrihomského arcibiskupstva podľa jednotlivých katolíckych farností. Obsahoval údaje o počte a náboženskej príslušnosti obyvateľstva. Záhorce, Selešťany a Podlužany patrili do farnosti v Želovciach. Evanjelici patrili do cirkevného zboru ev. a.v. vo Veľkom Krtíši. V Selešťanoch zilo 69 luteránov a 45 katolíkov. V Podlužanoch žilo 110 katolíkov a 2 luteráni. Počet obyvateľov pribúdal i v nasledovnom období O trinásť rokov neskôr bol vykonaný v roku 1828 župný súpis. Selešťany mali 22 domov a žilo v nich už 185 obyvateľov. V Podlužanoch bolo 21 domova žilo v nich 173 obyvateľov. Sídla si zachovali svoj poľnohospodársky a roľnícky charakter. Zo šľachtických rodov miestneho významu sa uvádzajú Trajtler Štefan, Vitalis Pavol a rod. Szilassy. V Selešťanoch sú postavené v tom čase dve významné stavby (malé kaštiele), ktoré dala postaviť rodina Vitalis (neskôr dom Huťanovcov) a ďalší rodina Szilassy (terajší kultúrny dom) Oba kaštiele sa neskôr stali majetkom Fáyovcov.
V prvej polovici 19. storočia narastá počet obyvateľstva na juh od Poiplia v dnešnom Maďarsku. Hospodársky potenciál rýchlo sa rozvíjajúcich miest, najmä Vácova, Pešti a Budína vytvára priestor nového smerovania obchodu pre Selešťany  južným smerom. Po zrušení poddanstva v roku 1848 postupne narastá obchodná a ekonomická spätosť s južnou oblasťou Novohradskej župy a severnou časťou Peštianskej župy.
V roku 1886 sa objavuje v Honte filoxéra - choroba vínnej révy. V priebehu niekoľkých rokov spôsobuje vyhynutie ušľachtilých odrôd viniča. Začínajú sa pestovať tvz. samoroďáky. Na obdobie viac než pol storočia nahradili pôvodný vinič. No jeho kvalitu nikdy nedosiahli. Počet obyvateľov Seleštian v roku 1890 bol 139 a 28 domov. V roku 1900 mala 126 obyvateľov. Po pripojení Seleštian ku Záhorciam ku ktorému došlo v roku 1907, bol počet obyvateľov v roku 1910 vykázaný v počte 806.  V roku 1911 bol majiteľom 500 jutrového statku v Selešťanoch Václav Ulč, ktorý pochádzal z Chrastu pri Plzni. Ulč si  dal počas prvej svetovej vojny zapojiť (v tom čase zriedkavú vec) telefón. Zapojený bol 16. augusta 1918. Václava Ulča 29. januára 1919  chytili maďari a uväznili ho za vlastizradu. Rozvoj priemyslu v Uhorsku bol na prelome 19. a 20. storočia vo východnom Honte a západnej časti Novohradu nepatrný. Chýbal i v susedných Ďarmotách, preto výrazne poľnohospodársky charakter tohto územia naďalej pretrváva. Po rozpade Rakúsko – Uhorska a vzniku Česko-Slovenska v 1918, dochádza k prerušeniu obchodných a hospodárskych väzieb s južnými časťami v Maďarsku. V ekonomickej oblasti sa tento vývoj prejavil negatívne. Hospodárskymi a obchodnými centrami sa stali Modrý Kameň, Lučenec, Šahy a Krupina.
Začiatkom prvej polovice 20. storočia sa vlastníkom pôd v Selešťanoch stal Samuel Albert (nazývaný Šamó), ktorý bol údajne pôvodom žid. Na svojích poliach zamestnával mužov i ženy Seleštian. Ďalšou rodinou ktorá vlastnila značnú časť pozemkov bola rodina Huťanová, ktorá sa významne pričinila o stavbu rímsko-katolíckej kaplnky v Selešťanoch postavenú v roku 1934. Rok 1938 znamenal napätú situáciu v celej republike. Počas celého roka pri vyhlasovaní mobilizácie “odkomandovali“ záložákov k hraniciam s Maďarskom do Seleštian ale i do blízkych kasární. Obyvateľstvo sa pripravovalo na vojnu. Mníchovská dohoda, vyhlásenie autonómie Slovenska a Viedenská arbitráž - všetky tieto udalosti sa odzrkadľovali v činoch obyvateľstva. Časť obyvateľov sa lojálne zastávala republiky, časť sa stavala proti Čechom a časť ešte stále hľadela na stranu Maďarov (Körmöczi). 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát, tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny.
Po nemeckej kapitulácii v máji 1945 bola aj prakticky obnovená Československá republika. Od predvojnovej sa však zásadne líšila. V prvom rade sa zmenil štátny systém, demokracia bola nahradená tzv. ľudovou demokraciou. Jednotné roľnícke družstvo (JRD) v Selešťanoch bolo založené v roku 1951 (o rok skôr ako v Záhorciach), jeho prvým predsedom bol Štefan Fábry. Toto družstvo bolo v roku 1962 zlúčené s JRD Záhorce. V roku 1974 zasiahla Selešťany veľká povodeň. Voda zo starého toku Ipľa zaplavila niekoľko rodinných domov, najviac dom Jána Lőrincza st., a to v takej miere, že ho bolo potrebné vysťahovať a dom posilniť podperami. Od roku 1976 v prevádzke novovybudovaná predajňa Jednoty a v roku 1978 sa konala renovácia kultúrneho domu (bývalý kaštieľ Szilassyovcov a neskôr Fáyovcov). V tom istom roku bolo v Selešťanoch zaznamenaných 17 vlastníkov  osobných automobilov. Predsedom MNV (Miestny národný výbor) sa v roku 1979 stal Ján Príbeli zo Seleštian. Následne nato sa konala oprava klubu mladých v roku 1980 (85 000,-Kčs) a tiež obecnej studne (17 000,-Kčs). V roku 1982 sa stala tragická udalosť,  v Ipli sa  utopil Michal Laurinc. V roku 1984 sa začal budovať Dom smútku v Selešťanoch, budova dokončená a skolaudovaná 25.9. 1986.  Začiatkom druhej polovice roku 1988 sa v Ipli utopil Jozef Fábry. Úprava cesty  a stavba nového betónového mosta do Seleštian vykonaná v rokoch 1989-1990
Marek Hodási
 
 
 
Topoľ v Selešťanoch
 
Ev. číslo
Slovenský názov taxónu
Vedecký názov taxónu
Obvod kmeňa [cm]
Výška stromu [m]
Priemer koruny [m]
Vek stromu [rok]
1
topoľ čierny
Populus nigra L.
626
21
20
150
 
 
Aktualizované 2.8.2007 -BK-
A picture