História - Záhorce

Zdrojom na zostavenie tejto histórie bola predovšetkým kronika Záhoriec, ktorú dlhé roky viedla pani Eva Pohanková, a informácie, ktoré nám poskytol pán starosta, ktoré získal vlastnou iniciatívou.

Obec Záhorce patrí k starým sídlam. Nachádza sa v blízkosti dôležitej križovatky ciest na strednej časti toku rieky Ipeľ, ktorý v minulosti plnil významnú komunikačnú a obchodnú úlohu. Jej dnešné územie zahŕňa i dve bývalé samostné obce Selešťany a Podlužany.

Stredné Poiplie bolo vhodné miesto pre usídlenie sa rôznych kultúr. O starobylosti svedčí paleolitické nálezisko pri Selešťanoch, ďalej osídlenie kultúrou ľudu popolnicových - lužickou pri Záhorciach a nálezy z doby haldštadskej a rímskej v Selešťanoch. Už od čias Rímskej ríše viedla zo západu a juhu cez Poiplie ochodná cesta do Potisia. Z nej, cez dnešné Záhorce, alebo v ich bezprostrednom susedstve, mierila na sever do rudných oblastí cesta.

Najstaršia doložená písomná zmienka o obci Záhorce pochádza z kráľovskej listiny zo 16.júna 1236.

Názov Záhoriec bol Zachara (terra Zachara). Výrazom "terra" sa označovala obývaná zem - rozsiahlejšie územie, redšie obývané územie. Uhorský panovník Bela IV. v tejto listine potvrdzuje darovanie siedmych popluží územia Záhoriec zvolenskému županovi Detrikovi, ktoré učinil jeho otec Ondrej II. Jedna polovica zeme patrila hradu Hont a jedna hradu Novohrad. Z textu tejto listiny vyplýva, že Záhorce sú staršie, pretože darovanie vykonal panovník Ondrej II. už v priebehu svojho panovania v rokoch 1205 -1235. Sedem popluží pôdy bolo asi 120 hektárov. Nový vlastník darovanej pôdy Detrik bol i kráľovským prokurátorom a predchodcom rodu Balašovcov. Jeho následníci vstúpili do histórie Záhoriec ako významný a vplyvný šľachtický rod, ktorý jej osud ovplyvňoval niekoľko storočí. Územie Zachara patrilo medzi najstaršie, ktoré získali v Honte a Novohrade.

Ďalšia písomná zmienka o Záhorciach pochádza z roku 1277.

Listinu vydala Ostrihomská kapitula a Záhorce sa nazývajú Zahara. V listine sa uvádza, že Adam syn Obuska z Turca a Kuba syn Preyzlava predali pôdu, ktorú vlastnili na novohradskej časti na severe Záhoriec, Dominikovi Balašovi za 10 mariek. V súvislosti s týmto predajom boli vyznačené hranice územia Záhoriec. Pri ich popise sa uvádza zatiaľ najstarší miestopisný názov " Zohora potoka" (Záhorský potok). Z obsahu listiny vyplýva, že pred rokom 1277 časť územia Záhoriec vlastnili i príslušníci dvoch iných rodov. Touto kúpou Dominik, ktorý bol v roku 1274 župan zvolenský a Detrikov vnuk, si rozšíril vlastníctvo v Záhorciach. Z roku 1277 pochádza zmienka prepošstva zo Bzovíka, ktorá uvádza majetkovú prítomnosť prepošstva v Záhorciach. Administratívne Záhorce patria do slúžnovského okresu so sídlom v Bzovíku a sú súčasťou Hontianskej župy so sídlom na hrade Hont.

Začiatkom 14. storočia sa v Uhorsku rozpútal boj o kráľovský trón. Oligarcha Matúš Čák, potom čo obsadil hrad Ďarmoty, zabral po roku 1308 majetky Balašovcov v Záhorciach, Podlužanoch a Selešťanoch. Panovník Karol Róbert vrátil Záhorce a Podlužany v roku 1323 svojmu spojencovi magistrovi Dončovi, zvolenskému županovi z rodu Balaša. Ten ich v roku 1323 prepustil svojim príbuzným Petrovi a Jurajovi. V tom istom roku  nariadil panovník prešetrenie v ktorej župe ležia Záhorce a Podlužany. Územie Záhoriec naďalej ostalo ležať v dvoch župách. Panovník Ľudovít I. určil v roku 1351 kráľovským dekrétom poddanské povinnosti, takže poddaní Záhoriec, Podlužian a Seleštian odvádzali daň kráľovi, deviatok z úrody zemepánovi a desiatok z úrody cirkvi.

V roku 1386 sme sa volali Sahora. V roku 1404 Zahora. Zákon z roku 1514 určil, že poddaní Záhoriec, Podlužian a Seleštian sú povinní platiť zemepánovi za jednu usadlosť (portu) 1 zlatý ročne. Ďalej deviatok - naturálnu dávku zo všetkých druhov plodín a od niektorých zvierat ako oviec, kôz, ošípaných, hydiny, od včiel a z vína. Poddaní museli odpracovať jeden deň do týždňa zadarmo. Pokiaľ bola v dedine krčma alebo sa pálila pálenka, platili sa za ne peňažné poplatky. Poddaní museli ďalej odvádzať mimoriadnu tzv. protitureckú daň, ktorá znamenala 1 zlatý od usadlosti a ďalej i roboty spojené s budovaním obrany.

Začiatkom 16. storočia bol vinič udomácnený už v Záhorciach i Podlužanoch. Pestovali sa šľachtené odrody na víno i konzum. Nešľachtené druhy nepoznali. Víno zo Záhoriec sa vyrábalo aj na predaj.

Počas tureckých nájazdov v roku 1541 sa pre Záhoce, Selešťany a Podlužany začalo najdramatickejšie obdobie ich existencie. Ocitli sa v bezprostrednom pásme vojenského ohrozenia, ktoré zvyšovalo vojenské a obranné postavenie susedných Ďarmôt.

Počas vlády Osmanskej ríše, do ktorej patrili i naše obce bol v roku 1546 vypracovaný prvý daňový súpis budínskeho sandžaku. Budínska provincia sa delila na sandžaky, ktoré boli základnými jednotkami osmanskej správy. Daňový súpis (defter) obce Selešťany patrí medzi prvé tohto druhu. Podľa tureckých daňových zvyklostí obsahoval mená a priezviská mužov vo veku od 16 rokov a príbuzenské vzťahy medzi nimi. Mená žien sa do súpisov nezaznamenávali. Selešťany patrili vojvodovi Ali bin Rustemovi, ktorý mal aj vinice v Záhorciach. Ďalším vlastníkom sa stal Tirakadze Mustafa. Turecký názov dediny v súpise bol Seleščén. Súpis obsahuje nasledovné mená:

Gál Ján

• syn Tomáš
• syn Peter
• syn Urban
• syn Blažej

Išten Peter

• syn Michal
• syn Blažej zomrel
• syn Gregor
• syn Blažej

Gál Koloman zomrel

• syn Benedik

druhý Išten Peter zomrel

• brat Matej
• brat Ambróz zomrel
• brat Tomáš zomrel

Posat Ambróz  zomrel

• syn Laurinc

Modra Blažej

• syn Tomáš

Šimon Tomáš

• syn Bertók
• syn Imrich

Gál Juraj

Gombáš Bálint

• syn Jánoš
• syn Ištván

Uhorská správa vypracovala v roku 1549 súpis usadlostí Hontianskej župy, kde sa uvádza, že Záhorce mali 13 usadlostí a Podlužany 12 usadlostí. Obe dediny patrili Balašovcom a ich panstvám Modrému Kameňu  a Divínu. Začiatkom júla roku 1522 Záhorce, Podlužany a Selešťany prestali byť súčasťou Uhorska a stali sa územím  a súčasťou Osmanskej ríše. Noví tureckí páni začlenili Záhorce a Podlužany do Novohradského sandžaku, so sídlom na hrade Novohrad. Selešťany ostali naďalej v budínskom sandžaku. V roku  1559 bol majiteľom Seleštian Hamza bin Abdullah. V daňovom súpise Novohradského sandžaku  z roku1566 čítame, že Záhorce majú 21 usadlostí    a 21 domácností. Žilo v nej  33 mužov vo veku od 16 rokov. Turecký názov dediny v tomto súpise bol Zahora. Turecký súpisca zapísal arabským písmom názvy, mená a pojmy, tak ako približne foneticky zneli v maďarčine.

Šimon Bíro

Muran Janoš

• jeho syn Gergel

Kun Matyaš

Perengil Gergel

• jeho syn Marton

Morin Mati

• jeho syn Pal

Elek Marton

• jeho syn Gal

Tot Tomáš

• jeho syn Marton
• jeho syn Tomáš

Šipoš Ambruš

Farkaš Mikloš

• jeho syn Petor

Kun Deňoš

• jeho syn Tomáš
• jeho syn Petor

Morin Matyaš

Varga Ferenč

• jeho syn Andraš

Kun Mihal

Marton Ďorď

Elek Balaš

Šipoš Bertalan

Kas Andraš

Giregor Pal

Poroškai Gergel

• jeho syn Ištvan

Farkaš Mihal

Kas Albert

Elek Mati

Obyvatelia Záhoriec odvádzali ročne nasledovné dane a poplatky v sume spolu 5599 akče z domácností 1050, z konope a kapusty 85, z pšenice 2340, zo sena a palivového dreva 420, z raži, jačmeňa a ovsa 1140, zo slamy 70, zo šošovice a fazule 58, z ošípaných 190, za predaj vína 15, z medu 96, atď.

V daňovom súpise obce Podlužany sa uvádza, že má 12 domácností. Žilo v nej 18 mužov vo veku od 16 rokov. Súpis neobsahuje rozpis daní a poplatkov, ale určuje fixnú ročnú sumu vo výške 4200 akče. Turecký súpisca zapísal arabským písmom mená tak ako približne zneli foneticky v maďarčine.

Vig Ďurko

Vig Matijeho sluha Mikloš

Isrimal (Srimal) Tomáš   

• jeho brat Palko     

Istrenko  (Strenko )

• jeho brat Mihal

Bogdal Ďurko

Andrič Balaš

• jeho sluha Ďurko

Kosko Mikloš

• jeho brat Tomáš

Ťavarnik Janoš

• jeho brat Petko

Andrič Pavel    

Vig Mihla

Polyek Ivaniš  

Turzik Benedik

V roku  1579 patrili Záhorce Turali bin Mehmetovi  a Podlužany Sefer bin Ahmetovi.

V 16. storočí sa myšlienky Lutherovej reformácie rozšírili v Honte a Novohrade. Tu nenarážalo na silnejší odpor nižšej katolíckej hierarchie i preto, lebo duchovní katolíckych farností v strachu pred Turkami opustili svoje fary. Tureckí zemepáni vo veciach viery zachovávali nestrannosť. Vierovyznanie ich poddaných na tomto území sa nestalo predmetom ich záujmu. Svojich poddaných nenútili, aby prestúpili na moslimskú vieru a šíreniu myšlieno Lutherovej reformácie nezamedzovali. Väčšina miestnych šľachtických rodov, medzi nimi i Balašovci, patrili v druhej polovici 16. storočia k stúpencom nového vierovyznania. Takto sa luteránstvo bez väčších prekážok stávalo i náboženstvom poddaných.

V roku 1593 začala 15 ročná vojna medzi Viedenským dvorom a Osmanskou ríšou. Kráľovské vojská na prelome rokov obsadili Modrý Kameň a Ďarmoty. Po 41 ročnej okupácii boli Záhorce, Podlužany a Ďarmoty oslobodené od Turkov. V roku 1599 podnikol veľkovezír Ibrahim paša vojenské ťaženie na čele osmanskej armády do Uhorska. Po neúspešných rokovaniach o mieri, vyslal veľkovezír svoje jazdecké jednotky, aby pustošili územia ovládané Habsburgovcami. Začiatkom októbra 1599 jeden z oddielov krymských Tatárov, ktorý tiahol od východu popri Ipli, napadol naše obce. Obe obce boli úplne vyplienené, zničené  a vyľudnené. V Záhorciach vraj neostal nažive nik. Jeden človek sa schoval do obecnej studne. Po uplynutí noci na svitaní sa chcel zachrániť útekom. No Tatár, ktorý si chcel v studni napojiť koňa, zabil i tohto posledného človeka. Obec sa postupne zaplnila len prisťahovalcami. Podľa druhej informácie v časti Horných Poldužian pestovali ryžu. Lúku v Horných Podlužanoch volali Baša - lúka..

Záhorce ako poddanská obec patrili od polovice 17. storočia k Balašskému panstvu. V poslednej štvrtine 17. storočia, keďa sa Imrich Balassa, divínsky gróv , odvrátil od kráľa , jeho majetok zhabali. Prechodne sa tento majetok ocitol v cudzích rukách, neskôr sa dostal do rúk grófa Forgáča. V roku 1686 kráľ Lipót daroval Záhorce a Selešťany grófovi Zichymu Štefanovi za zásluhy vo vojne spolu aj s iným majetkom rozkladajúcim sa v okolí hradov Divín a Modrý Kameň. V polovici 18. storočia divínsky majetok patril Ballassovi III. a bol rozdelený do štyroch držiteľstiev. K štvrtému držiteľstvu patrila aj jedna tretina Záhoriec.Obnovenie života krajiny a rozvráteného hospodárstva prebiehalo pomaly. Podľa župných súpisov z roku 1715 bolo v Záhorciach len 9 domov. Selešťany a Podlužany sú v súpise vykázané ako prázdne.V roku 1751 sa V Selešťanoch nachádzal majer na ktorom žilo prisťahované obyvateľstvo.

Záhorce mali už v predtolerančnej dobe malý kostolík ( informácie o evanj. siahajú do roku 1622), ktorý si  v roku 1781 znova vystavili a o rok neskoršie vysvätili. V roku 1831 zhorel i so školou  i zvonicou, ale už v roku 1832 bol znova postavený, ktorý však v roku 1845 znova zhorel. V roku   1846 bol postavený zas, ale len provizórne. O 4 roky neskôr sa cirkev rozhodla postaviť väčší kostol. Tento postavili na novom pozemku, darovanom grófom Zichym (neevanjelik) a to za 4990 zlatých a 44 grajciarov.

Novovytvorená Obec Záhorce (maď. Erdöszelestény) spojením Záhoriec (maď. Erdömeg) a Seleštian (maď. Szelestény) ako súčasť župy Hont, okresu Vinica v roku 1910.

lazarus.elte.hu/hun/maps/1910/hont.jpg

Topografická mapa z vojenského mapovania vyhotovená v roku 1917

lazarus.elte.hu/hun/digkonyv/topo/200e/37-48.jpg

Ešte raz to zhrňme:

Terajšiemu názvu obce predchádzali takéto názvy: r.1236 Zachara, 1277 Zahara, 1386 Sahora, 1404 Zahora, maďarsky Erdomeg a Erdoszelestény. Záhorce nepatrili k novohradskej župe, ale k Hontianskej a spolu so Selešťanmi tvorili cíp ležiaci  v povodí Ipľa pri hraniciach s Novohradskou  župou. Preto sa volali aj Erdoszég - Lesocíp, dokonca aj Erdohát - Lesochrbát. Od roku 1938 boli k nim pričlenené aj Selešťany, preto existuje aj spoločný názov Erdoszelesteny - Lesné Selešťany.  K Záhorciam patria Dolné a Horné Podlužany a Piata čiastka. Podlužany boli pomenované: 1256 Polosan, 1274 Podlusan, 1277 Podlosan, 1285 Podkusan, 1828 Podluzsán, maďarsky Alsó Felso Podluzsany. Roku 1715 mala obec 9 domov , v roku 1828 75 domov a 455 obyvateľov. V 19. storočí patrili tunajšie majetky rodinám Szillassyovcov, Trajlerovcov , Vitálisovcov. Obec Podlužany je doložená do roku1250.  Roku 1720 bola celkom opustená, 1828 mala zas 22 domov a 185 obyvateľov. Roku 1907 bola pripojená k Záhorciam.

Pôvodní obyvatelia sa zaoberali roľníctvom. Obrábali role a chovali domáce zvieratá, hovädzí dobytok a ošípané. Najskôr však len na pánskom. Nádeje bezzemkov, malých  a stredných roľníkov, na získanie pôdy, na ktorej by mohli produkty vyrábať pre seba i pre trh, nesplnila ani vláda Československej republiky, ktorá vznikla pod vplyvom VOSR. Veľkostatky bývalách feudálov sa premenili na kapitalistické veľkostatky. Bezzemkovia, bývalí deputátnici a želiari sa stávali poľnohospodárskymi robotníkmi. Bez milostzi vykorisťovaní zohýnali svoje chrbáty v Podlužanoch u Vojtecha Fischera, Szarmáryho a doktora Bedoa. Okrem poľnohospodárstva bolo pracovných príležitostí veľmi málo.

 Veľkostatkári majúc oporu v správnych orgánoch, začali prepúšťať z práce. V roku 1924 odcestovalo za prácou  zo Záhoriec do Francúzska 21 poľnohospodárskych robotníkov. Nespokojnosť občanov s biedou a nezamestnanosťou vyvrcholila v období hospodárskej krízy. 2. augusta 1935 bol zorganizovaný štrajk na veľkostatku Vojtecha Fischera v Dolných Podlužanoch. Štrajk skončil víťazstvom poľnohospodárskych robotníkov. Mzdové požiadavky boli splnené.  Veľmi kruto s našimi občanmi zaobchádzala pani Bedoová, manželka veľkostatkára doktora Bedoa. Pri okopávkach plodín chodila pomedzi ľudí a ak sa jej práca niektorého nepáčila, kričala alebo dokonca kopala do ľudí. Szatmáry, dr. Bedo a pani Bedoová zostali žiť v Horných Podlužanoch, kde aj zomreli a pochovaní sú v Podlužianskom cintoríne. Po rozbití republiky na základe Mníchova 1938 a po Viedenskej arbitráži bola hranica posunutá tak, že medzi Peseranmi a Sklabinou bol zriadený prechod na Slovensko. Takto sa aj naša obec dostala do Horthyovského Maďarska, ktoré verne prisluhovalo nemeckému fašizmu. Občania zle spomínajú maďarských žandárov s kohútimi perom z čiapkou, lebo kruto vyšetrovali a trestali toho, kto sa priečil horthyovským zákonom.

V rámci  maďarskej fašistickej armády boli niektorí občania hnaní na východný front. V II. svetovej vojne zahynulo 8 občanov. Ich mená sú uvedené na pomníku padlým, ktorý je postavený oproti KD. Niektorí občania padli do zajatia a potom boli tzaradení do jednotiek I. Československého armádneho zboru, napr. Štefan Vlkolenský, Juraj Sabo a zúčastnili sa oslobodzovacích bojov na Slovensku. Iní zase z frontu poutekali. Nakoľko Záhorce boli pričlenené k Maďarsku, neboli naši občania zapojení v partizánskych bojoch, a teda nikto sa nezúčastnil Slovenského národného povstania. Aj napriek tomu tažko prežívali obdobie vojny  a preto s radosťou vítali svojich osloboditeľov - vojakov II. ukrajinského frontu, ktorým velil maršal Malinovskij. Obec bola oslobodená 27. decembra 1944. Sovietske jednotky potom postupovali smerom na Želovce, Sklabinú a Modrý Kameň. Na stenu Balážovho domu pri štátnej ceste sú zachované azbukou napísané slová Jalta a Čebotajev, tiež šípka ukazujúca zrejme smer postupu. Čo však znamenajú sa nepodarilo zistiť. Oslobodenie obce si vyžiadalo nasledovné obete: padlo 15 sovietskych vojakov, 7 Nemcov 5-i občania boli umučení v koncentračných táboroch a traja padli pri prechode  frontu.

V Záhorciach JRD založili v auguste 1952 (v Selešťanoch už v r. 1951). Medzi zakladajúcich členov patrili Ján Strhár - účtovník, Ján  Garaj- súdruh, Ján  Baláž a Jozef Kuča. Prvým predsedom JRD bol Ján Hromada - rakyta. V roku 1962 sa JRD Záhorce a Selešťany zlúčili. V roku 1972 sa zlúčilo s JRD Želovce.

Na elektrickú sieť bola obec napojená roku 1952, telefónne spojenie je od roku 1953. Kultúrny dom bol daný do prevádzky v roku  1962.