Čo potrebujete
vyhľadať?
Obecný úrad
Krtíšska 173/98
Záhorce
991 06 Želovce
Tel: +421 / 47 / 48 93 283
E-mail: obec@zahorce.sk
ObecZáhorce
Čo potrebujete
vyhľadať?
Jednoduchý prístup
k užitečným informáciám
Historický prehľad obce.
Marek Hodási
I. Úvod, poloha a najstaršie dejiny Seleštian
Selešťany v krajine dolného Poiplia
Selešťany patria medzi malé sídla dolného Poiplia. Ich dejiny sa netvorili v centrách veľkej politiky ani v sídlach významných panstiev. Formovali sa pomaly – v rytme krajiny, práce na pôde a života pri rieke Ipeľ.
Obec nikdy nebola mestom ani správnym centrom. Napriek tomu má jej história osobitnú hodnotu. Selešťany sú príkladom malej roľníckej obce, ktorá sa dokázala udržať v krajine medzi Ipľom, vinohradníckymi svahmi a poľnohospodárskou pôdou po celé stáročia.
Pri rozprávaní dejín Seleštian je preto potrebné začať nie samotnou obcou, ale krajinou, v ktorej vznikla. Podobné dediny totiž spravidla nevznikali jednorazovým zakladateľským rozhodnutím. Vyrastali tam, kde boli priaznivé prírodné podmienky – voda, úrodná pôda, dobrý terén a spojenie s okolím.
Selešťany sú od svojich začiatkov úzko spojené s dolinou rieky Ipeľ, s Ipeľskou kotlinou a so širším historickým priestorom Hontu a Novohradu.
Poloha obce
Selešťany ležia vo východnej časti Ipeľskej kotliny, v doline potoka Krtíš na pravom brehu rieky Ipeľ. Od Záhoriec, ktorých sú dnes miestnou časťou, ich delí približne dva kilometre.
Obec sa nachádza v južnej časti dnešného okresu Veľký Krtíš, v priestore kde sa historicky stretávajú regióny Hont a Novohrad.
Zo západu susedia so Slovenskými Ďarmotami, z východu s Vrbovkou, zo severovýchodu so Želovcami a z juhu s územím dnešného Maďarska, najmä s okolím Balážskych Ďarmôt a Patvarca.
Takáto poloha mala v minulosti veľký význam. Selešťany sa nachádzali v priestore hospodárskych kontaktov aj komunikačných trás, ktoré spájali severné oblasti dnešného Slovenska s nížinami dnešného Maďarska.
Rieka Ipeľ a krajina okolo obce
Najvýraznejším prírodným prvkom v okolí obce je rieka Ipeľ. Po celé stáročia bola zdrojom vody, rybolovu aj úrodných naplavených pôd.
V minulosti mala rieka prirodzený meandrujúci tok. Vytvárala mokrade, nivy, lužné lesy a záplavové územia. Povodne síce miestnym obyvateľom často spôsobovali problémy, zároveň však prinášali úrodnú pôdu vhodnú pre poľnohospodárstvo.
V okolí obce sa preto pestovalo najmä:
Okolitý reliéf krajiny je mierne zvlnený a tvorí prechod medzi nížinným Poiplím a pahorkatinami Novohradu. Tento charakter krajiny umožňoval kombináciu roľníctva, chovu hospodárskych zvierat a vinohradníctva.
Dôležitými miestami v okolí obce sú najmä:
Tieto krajinné prvky existovali dávno pred vznikom obce a výrazne ovplyvnili jej hospodársky vývoj.
Najstaršie stopy osídlenia
Krajina pri Selešťanoch bola pre človeka príťažlivá už v dávnych dobách. Archeologické nálezy dokazujú, že územie dnešnej obce bolo osídlené už v dobe kamennej.
Z tohto obdobia pochádzajú nálezy kamenných nástrojov, pazúrikových čepelí a obsidiánu. Svedčia o prítomnosti lovcov a zberačov, ktorí využívali riečne terasy Ipľa ako zdroj vody a potravy.
V ďalších obdobiach praveku sa osídlenie stabilizovalo. V širšom regióne sú známe nálezy z doby bronzovej, spojené s kultúrou popolnicových polí. Nasledujú nálezy z halštatského a laténskeho obdobia.
Podľa historika Tomáša Sitára sú priamo v polohe dnešných Seleštian doložené nálezy z:
Zvlášť významné sú črepy zo sídliska z 9. až 10. storočia, ktoré dokazujú osídlenie lokality aj v období raného stredoveku.
Od praveku k stredoveku
Nálezy z halštatskej a rímskej doby naznačujú, že územie dnešných Seleštian nebolo izolovaným miestom. Nachádzalo sa v priestore, ktorým viedli obchodné cesty spájajúce Panóniu s vnútrozemím dnešného Slovenska.
Selešťany síce v tom čase neboli obchodným centrom, ale ležali v krajine, ktorou sa pohybovali ľudia, tovary aj kultúrne vplyvy.
Dôležitým údajom je existencia sídliska z 9. až 10. storočia, ktorá dokazuje osídlenie lokality v období raného stredoveku. Krajina v okolí dnešnej obce teda nebola prázdna ani v čase, keď sa formovali politické pomery stredovekého Uhorska.
Prvé písomné zmienky o obci
V miestnej tradícii sa ako prvá zmienka o Selešťanoch uvádza rok 1250. Tento údaj sa objavuje v starších regionálnych textoch a patrí k historickej tradícii obce.
Podľa novšieho historického výskumu je však prvá spoľahlivo doložená písomná zmienka z roku 1466, keď sa obec v listinách uvádza pod názvom Zelesthyen.
V historických prameňoch sa názov obce objavuje v rôznych podobách:
1466 – Zelesthyen
1512 – Zelezthyen
1516 – Zelestyen
1549 – Szelecsen
V neskorších obdobiach sa používala aj forma Erdőszelestény.
Maďarská podoba názvu obsahuje slovo erdő – les, čo pravdepodobne odkazuje na starší lesnatý charakter krajiny. Slovenská podoba názvu Selešťany sa postupne ustálila až v novšom období, najmä po vzniku Československa v roku 1918.
II. Selešťany v stredoveku a na prahu novoveku
Od osídlenej krajiny k pomenovanej obci
Ako ukazujú archeologické nálezy, krajina v okolí Seleštian bola osídlená dávno predtým, než sa obec objavila v písomných prameňoch. Až stredovek priniesol okamih, keď sa táto osídlená lokalita dostala do historických listín a začala vystupovať ako konkrétne pomenované sídlo.
V miestnej tradícii sa ako najstaršia zmienka o obci často uvádza rok 1250. Tento údaj sa objavuje v starších regionálnych textoch a patrí k dlhodobo tradovanému obrazu starobylosti obce. Novší historický výskum však upozorňuje, že táto zmienka zatiaľ nebola jednoznačne archiválne doložená.
Za prvú spoľahlivo doloženú písomnú zmienku o Selešťanoch sa preto považuje až rok 1466. Tento údaj uvádza historik Tomáš Sitár vo svojej práci o osídlení novohradskej stolice v stredoveku.
Zmienka z roku 1466
V roku 1466 sa obec spomína pod názvom Zelesthyen. V listine vystupuje ako sídlo v Hontianskej stolici a zároveň ako predmet majetkového sporu medzi pánmi z Krtíša a Jurajom de Zylas.
Táto správa je pre dejiny obce veľmi dôležitá. Potvrdzuje, že Selešťany už v druhej polovici 15. storočia existovali ako usporiadané sídlo v administratívnom systéme uhorského štátu. Zároveň ukazuje, že obec bola súčasťou feudálnych majetkových vzťahov, ktoré určovali vlastníctvo pôdy aj postavenie miestneho obyvateľstva.
Podobné majetkové spory boli v stredovekom Uhorsku pomerne bežné. Dediny, polia, vinohrady či pasienky sa často stávali predmetom dedičstva, záložných operácií alebo výmeny medzi šľachtickými rodmi.
Historické názvy obce
Najstaršie písomné pramene uvádzajú názov obce v rôznych podobách:
1466 – Zelesthyen
1512 – Zelezthyen
1516 – Zelestyen
1549 – Szelecsen
V neskorších obdobiach sa objavujú aj formy Erdeu Zelestyen a Erdőszelestény.
Tieto rozdiely vznikali najmä preto, že názvy obcí zapisovali pisári podľa jazykovej praxe svojej doby. V stredoveku sa v listinách používala najmä latinčina a maďarčina, preto sa pravopis názvu menil.
Zaujímavá je najmä podoba Erdőszelestény, ktorá obsahuje maďarské slovo erdő – les. Pravdepodobne odkazuje na starší lesnatý charakter krajiny v okolí obce.
Slovenská podoba názvu Selešťany sa postupne ustálila až v novšom období, najmä po roku 1918, keď sa slovenské názvoslovie stalo súčasťou štátnej správy.
Selešťany v Hontianskej stolici
V stredoveku patrili Selešťany do Hontianskej stolice, jednej z najstarších správnych jednotiek uhorského štátu. Územie stolice sa rozprestieralo na oboch stranách rieky Ipeľ.
Správnym centrom bol pôvodne hrad Hont, neskôr sa správa presunula do Šiah. Pre malé dediny to znamenalo, že boli súčasťou širšieho právneho a hospodárskeho systému, aj keď ich každodenný život zostával pevne spojený s miestnou krajinou.
Selešťany vznikli pravdepodobne ako menšie roľnícke sídlo v rámci tejto sídelnej siete. Presný dátum ich založenia nepoznáme. Dediny totiž spravidla nevznikali jedným rozhodnutím alebo listinou, ale postupne – rozširovaním poľnohospodárskeho využívania pôdy a osídľovaním vhodných oblastí.
Život v stredovekej dedine
Tak ako väčšina dedín v Uhorsku, aj Selešťany patrili do zemepanského systému. Pôda bola majetkom šľachty a obyvatelia na nej hospodárili ako poddaní.
Poddanská usadlosť pozostávala z obytného domu, hospodárskych budov a poľnohospodárskej pôdy, ktorá zabezpečovala obživu rodiny. Poddaní museli odvádzať vrchnosti rôzne dávky – časť úrody, robotné povinnosti na panskom hospodárstve a ďalšie poplatky.
Základom hospodárstva bolo poľnohospodárstvo. V okolí Seleštian sa pestovala najmä:
Dôležitú úlohu mal aj chov hospodárskych zvierat – hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných.
Blízkosť rieky Ipeľ bola pre obec veľkou výhodou. Naplavené pôdy v jej okolí patrili medzi najúrodnejšie v regióne.
Vinohradníctvo a krajina Starého vrchu
Pri hospodárskych dejinách Seleštian nemožno obísť ani vinohradníctvo. Hoci jeho najväčší rozvoj patrí až novšiemu obdobiu, vhodné podmienky existovali už v stredoveku.
Svahy Starého vrchu poskytovali priaznivú polohu pre pestovanie viniča. Vinohradnícka tradícia sa postupne stala významnou súčasťou miestneho hospodárstva.
O jej význame svedčí aj obecná pečať z roku 1852, na ktorej sa nachádza motív viniča.
Majetkové záznamy z rokov 1512 a 1516
Po zmienke z roku 1466 nasledujú ďalšie dôležité údaje z prvej polovice 16. storočia.
V roku 1512 dal Benedikt z Alagu svoju časť majetku v Hontianskej stolici do zálohy pánom z Kolár. Do roku 1516 však dlh splatil a majetok spolu s bratom výmenou prenechal Ondrejovi Orbonazovi zo Szügyu.
Ten si držbu dal následne potvrdiť úradnou štatúciou.
Tieto záznamy ukazujú, ako sa v stredoveku menilo vlastníctvo dedín. Dediny boli základom hospodárskej moci šľachty, preto sa často objavovali v záložných alebo výmenných operáciách medzi jednotlivými rodmi.
Na prahu veľkých zmien
Prelom 15. a 16. storočia bol obdobím, keď sa stredoveký poriadok v Uhorsku začal postupne meniť. Krajina čelila vnútorným sporom šľachty, sociálnym napätiam aj rastúcemu tlaku Osmanskej ríše.
Pre malé dediny to spočiatku neznamenalo dramatickú zmenu, ale skôr pomalé zvyšovanie neistoty. Rástli daňové povinnosti a pohraničné regióny sa stávali čoraz zraniteľnejšími.
Selešťany ležali práve v takomto priestore.
Po Moháči
Zlomovou udalosťou sa stala bitka pri Moháči v roku 1526, v ktorej zahynul uhorský kráľ Ľudovít II.
Porážka uhorského vojska znamenala začiatok dlhého obdobia politickej nestability. Uhorsko sa dostalo do zápasu medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou a rozsiahle územia krajiny sa postupne menili na pohraničné oblasti.
Pre malé obce ako Selešťany to znamenalo zmenu každodennej reality. Do života dediny začali vstupovať nové daňové požiadavky, vojenské pohyby a rastúca neistota.
Reformácia v regióne
V rovnakom období zasiahla krajinu aj ďalšia významná zmena – reformácia.
Šestnáste storočie bolo v Uhorsku časom náboženských premien. V mnohých oblastiach sa šírili najmä evanjelické myšlienky.
Regióny Hontu a Novohradu patrili medzi oblasti, kde sa luteránstvo rozšírilo pomerne rýchlo. Náboženské pomery v okolí Seleštian sa tak postupne menili a obec sa dostala do prostredia, kde vedľa seba existovali rôzne konfesie.
Na prahu tureckého obdobia
Prvá polovica 16. storočia tak uzatvára jednu etapu dejín Seleštian. Obec už nebola iba malou roľníckou osadou zaznamenanou v majetkových listinách.
Stávala sa súčasťou pohraničného priestoru, ktorý bol čoraz viac ovplyvňovaný osmanskou expanziou a politickými zápasmi v Uhorsku.
V nasledujúcich desaťročiach sa tieto zmeny prejavia veľmi konkrétne – v daňových súpisoch, v záznamoch o obyvateľoch aj v udalostiach, ktoré zasiahnu život celej obce.
III. Selešťany v období tureckých vojen a osmanskej správy
Po Moháči: keď sa z juhu stáva ohrozená hranica
Dejiny Seleštian v 16. a 17. storočí nemožno oddeliť od veľkých udalostí v Uhorsku. Porážka uhorského vojska v bitke pri Moháči roku 1526, pri ktorej zahynul kráľ Ľudovít II., znamenala rozpad starého poriadku a začiatok dlhého zápasu medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou.
Región dolného Poiplia sa postupne zmenil na citlivé pohraničie. Pre malé obce to neznamenalo iba zmenu politickej mapy, ale aj tvrdý zásah do každodenného života. Dediny pri Ipľi sa dostávali do dosahu vojenských presunov, nájazdov, rekvizícií a rastúcej daňovej záťaže.
Aj Selešťany sa ocitli v priestore, kde veľké dejiny neprichádzali naraz, ale po vrstvách – najprv ako sprísnenie pomerov, potom ako nová správa a napokon ako otvorená katastrofa.
Po roku 1514: tvrdší život poddaných
Ešte pred plným nástupom osmanského nebezpečenstva zasiahlo uhorský vidiek roľnícke povstanie Juraja Dóžu v roku 1514. Po jeho krvavom potlačení sa postavenie poddaných v krajine citeľne zhoršilo.
Aj pre Selešťany to znamenalo tvrdší každodenný život. Poddaní boli pevnejšie pripútaní k pôde, mali viac robotných povinností a menší priestor rozhodovať o vlastnom hospodárstve.
Podľa starších miestnych textov boli poddaní v Selešťanoch a Záhorciach povinní platiť zemepánovi za jednu usadlosť ročne jeden zlatý, odvádzať naturálne dávky z plodín, z niektorých druhov zvierat i z vína a odpracovať jeden deň v týždni bez náhrady. Ak bola v dedine krčma alebo pálenica, viazali sa na to ďalšie peňažné povinnosti. K tomu sa pridávala aj mimoriadna protiturecká daň a roboty na obranných prácach.
Dedina tak vstupovala do 16. storočia už ako obec výrazne zaťažená feudálnym systémom.
Reformácia a nové náboženské pomery
Šestnáste storočie neprinieslo iba vojenské ohrozenie, ale aj veľkú náboženskú zmenu. Reformácia, ktorá sa po roku 1517 šírila Európou, zasiahla aj Hont a Novohrad.
Katolícka cirkev bola v mnohých vidieckych oblastiach oslabená a medzi obyvateľstvom sa postupne šírili najmä evanjelické myšlienky. Podľa novších textov o dejinách Seleštian sa práve v tomto prostredí začalo v obci pomerne rýchlo šíriť najmä luteránstvo. Popri rímskokatolíkoch sa tak postupne objavujú evanjelici a neskôr aj reformovaní veriaci.
Na vývoj mali vplyv aj niektoré šľachtické rody regiónu, medzi nimi aj Balašovci, ktorí patrili k stúpencom nového vierovyznania. Náboženské pomery na vidieku totiž neboli len vecou osobnej viery. Súviseli aj so školou, cirkevnou správou, jazykom bohoslužieb a každodenným životom obce.
Rok 1546: Selešťany v tureckom daňovom súpise
Skutočný zlom prišiel v roku 1546. Z tohto roku pochádza prvý zachovaný turecký daňový súpis – defter budínskeho sandžaku –, v ktorom sa Selešťany objavujú medzi sídlami patriacimi do dosahu osmanskej správy.
Tento súpis je pre dejiny obce mimoriadne dôležitý. Po prvý raz totiž nehovorí iba o majetku šľachty, ale o samotných obyvateľoch dediny – o mužských hospodároch, ktorí boli povinní platiť dane.
V súpise sa obec uvádza pod názvom SELEŠČÉN a ako jej držiteľ sa spomína Ali bin Rustem, neskôr aj Tirakadze Mustafa.
Súpis zachytáva tieto mená hospodárov a ich rodinných príslušníkov:
Súpisca zaznamenal, že podľa starších údajov bolo v obci 17 mužov, z nich 6 zomrelo, 11 bolo prítomných a 11 bolo novo zapísaných. Daň džizju platilo 5 poddaných.
Tieto údaje ukazujú, že Selešťany boli v polovici 16. storočia malou a zraniteľnou dedinou, kde mala každá smrť, útek či zničené hospodárstvo veľký význam.
Dane a dvojité zaťaženie
Turecká správa sa sústreďovala predovšetkým na výber daní. Práve preto boli deftery také podrobné – štát potreboval vedieť, z čoho môže vyberať príjmy.
Podľa miestnych textov vyberala osmanská správa od poddaných poplatok od usadlosti vo výške jedného zlatého, teda podobne ako dovtedajšia uhorská vrchnosť. Okrem toho sa platili desiatky z úrody, z niektorých druhov zvierat a z predávaných produktov. Aj Turci vyžadovali roboty.
Najväčším problémom však bolo dvojité zaťaženie. Obyvatelia dediny sa často ocitli v situácii, keď dane a povinnosti žiadala osmanská správa aj uhorská vrchnosť. Na papieri to vyzerá ako administratívna zložitosť, v skutočnosti to však znamenalo postupné hospodárske vyčerpávanie dediny.
Každý snop obilia, každé prasa, každá ovca či sud vína mali pre rodinu existenčný význam.
Hospodárstvo a vodný mlyn
Napriek vojnám zostávali Selešťany poľnohospodárskou obcou. Pestovala sa najmä pšenica, jačmeň a ovos, chovali sa hospodárske zvieratá a priaznivé podmienky umožňovali aj pestovanie viniča.
V týchto časoch však pole ani vinica neboli len zdrojom obživy. Každá práca mimo dediny mohla byť nebezpečná, ak sa v kraji pohybovali vojaci alebo nájazdníci.
K dôležitým hospodárskym zariadeniam regiónu patril aj vodný mlyn pri Ipľi. Staršie pramene aj miestna tradícia naznačujú jeho existenciu priamo pri Selešťanoch. Pamätníci spomínali drevené koly alebo stĺpy v koryte rieky, ktoré považovali za pozostatky mlynárskej stavby.
Aj keď tieto spomienky treba brať opatrne, existencia mlyna dobre zapadá do hospodárskeho charakteru obce a jej polohy pri rieke.
Rok 1547 a obranné práce
Po veľkom tureckom vpáde do Hontu a Novohradu bol v roku 1547 medzi Osmanskou ríšou a Habsburgovcami uzavretý mier na päť rokov.
Podľa miestnych textov sa v tomto období mala budovať protiturecká obranná línia v Poiplí a poddanské obyvateľstvo Seleštian sa podieľalo na opevňovacích prácach na hradoch Sečany, Ďarmoty a Drégely.
To znamenalo ďalšiu záťaž nad rámec daní a bežnej roboty. Dedina nebola len zdrojom potravín, ale aj pracovnej sily pre vojenský systém.
Rok 1552: pod priamou osmanskou správou
Rozhodujúcim medzníkom sa stal rok 1552. Po páde obranných línií v Poiplí sa Selešťany spolu so Záhorcami a Podlužanmi ocitli pod priamou osmanskou správou.
Miestne texty uvádzajú, že po páde Ďarmôt bez boja na začiatku júla 1552 prestali tieto obce patriť k Uhorsku a dostali sa pod moc Osmanskej ríše. Záhorce a Podlužany boli začlenené do novohradského sandžaku so sídlom na hrade Novohrad, zatiaľ čo Selešťany zostali v budínskom sandžaku.
Pre obyvateľov to znamenalo novú realitu. Osmanská správa už nebola vzdialenou hrozbou, ale každodennou skutočnosťou. Rástli daňové povinnosti, zvyšovala sa neistota a hospodársky úpadok obce sa prehlboval. Časť polí zostávala neobrobená, vinice pustli a časť obyvateľstva utekala.
Rok 1559: pevne určený výnos obce
Ďalší dôležitý údaj pochádza z roku 1559, keď bol vykonaný nový súpis budínskeho sandžaku.
Podľa neho bol majiteľom Seleštian Hamza bin Abdullah, jeden z poslov budínskeho miestodržiteľstva. Súpis už neobsahoval podrobné rozdelenie jednotlivých daní, ale určoval obci ročný výnos vo výške 1420 akče, pričom 66 akče sa rovnalo jednému uhorskému zlatému florénu.
To ukazuje, že osmanská správa začala na dedinu pozerať predovšetkým ako na zdroj pravidelného príjmu. V skutočnosti však bola obec čoraz menej stabilná a čoraz viac poznačená vojnou.
Náboženstvo pod tureckou správou
Zaujímavé je, že osmanská správa nezasahovala do náboženských pomerov tak priamo, ako by sa mohlo zdať. Miestne texty uvádzajú, že tureckí zemepáni nenútili poddaných prestupovať na islam a nebránili šíreniu Lutherovej reformácie.
V prostredí, kde katolícka cirkev na viacerých miestach strácala svoju organizačnú silu, to vytváralo priestor pre pevnejšie zakorenenie evanjelického vierovyznania.
Osmanom pritom nešlo o náboženskú slobodu v modernom zmysle slova, ale najmä o pokojné fungovanie daňového systému. Napriek tomu sa práve v tomto období protestantské prúdy v regióne ešte viac upevnili.
Pätnásťročná vojna
V roku 1593 sa začala tzv. pätnásťročná vojna medzi Habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou. Pre Selešťany a celé Poiplie to znamenalo ďalšie roky neistoty, vojenských presunov, rekvizícií, rabovania a všeobecného úpadku.
Poľnohospodárska výroba sa dostávala do krízy. Časť polí sa neoplatilo siať, dobytok bol odvádzaný alebo zabíjaný, vinice pustli a pracovná sila mizla v dôsledku smrti, útekov alebo násilného odvádzania.
Dedinská ekonomika, ktorá stojí na každoročnom opakovaní práce, sa rozpadá rýchlejšie, než sa dá znovu postaviť. A presne to sa vtedy odohrávalo aj v Selešťanoch.
Rok 1599: tatársky vpád a zničenie obce
Najtragickejším momentom tejto etapy bol rok 1599.
Podľa miestnych historických textov podnikol veľkovezír Ibrahim paša vojenské ťaženie do Uhorska a po neúspešných mierových rokovaniach vyslal jazdecké oddiely, aby pustošili územia ovládané Habsburgovcami. Začiatkom októbra 1599 napadol jeden z oddielov krymských Tatárov, tiahnuci popri Ipľi od východu, aj Selešťany.
Záhorce boli poškodené, no pre Selešťany a Podlužany boli následky katastrofálne. Obe obce boli úplne vyplienené, zničené a vyľudnené. Podlužany sa z tejto pohromy už nespamätali a neobnovili sa ako samostatná obec.
Pre Selešťany to bol rozhodujúci zlom. Obec sa z fungujúcej dediny prepadla na pokraj zániku.
Po vojne: úpadok a vyľudnenie
Po skončení pätnásťročnej vojny v roku 1606 bola krajina v Honte aj Novohrade hospodársky spustošená.
Miestne texty uvádzajú, že nažive zostala len asi štvrtina obyvateľstva Hontu a približne rovnaké množstvo obydlí. Časť viníc bola zničená, opustené polia nemal kto obrábať a následky vojny boli citeľné celé ďalšie desaťročia.
Aj Selešťany sa po roku 1599 objavujú v prameňoch ako výrazne oslabená osada, miestami iba ako hospodársky majer. Dedina bola zničená, demograficky podlomená a na pokraji zániku.
Práve preto je neskoršia obnova obce taká dôležitá. Selešťany síce utrpeli ťažké rany, no ich dejiny sa tu nekončia.
IV. Obnova osídlenia, nové prisťahovalectvo a vývoj Seleštian v 17. a 18. storočí
Po katastrofe: obec, ktorá takmer zmizla
Po ničivých udalostiach konca 16. storočia neboli Selešťany tou obcou, akú poznáme z neskorších čias. Z malej roľníckej osady sa stal priestor poznačený násilím, vyľudnením a prerušenou kontinuitou života.
Zánik malej dediny však zriedka znamenal úplné zmiznutie z krajiny. Často zostala pôda, názov, staré cesty, majetkové nároky a pamäť miesta. Presne tak to bolo aj v prípade Seleštian. Po roku 1599 nešlo o jednoduché pokračovanie starého života, ale o dlhý a neistý proces obnovy.
Po skončení pätnásťročnej vojny bola krajina v Honte a Novohrade hospodársky spustošená. Časť viníc bola zničená, polia zostali ležať úhorom a počet obyvateľov výrazne klesol. Selešťany sa museli znovu osídliť, znovu hospodársky vybudovať a opäť začleniť do správneho systému krajiny.
Koniec tureckého veku a nová nádej
Rozhodujúci zlom priniesol rok 1683, keď bola osmanská expanzia zastavená. Pre veľké dejiny to znamenalo obrat v boji medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou. Pre Selešťany to znamenalo najmä to, že po desaťročiach neustáleho ohrozenia vznikla šanca znovu hospodáriť bez trvalého strachu z nájazdu a zničenia.
Krajina však bola po odchode Turkov zničená a vyľudnená. Stav hospodárstva aj počet obyvateľov boli nižšie než v polovici 16. storočia. Mier teda neznamenal okamžitý návrat prosperity. Začínal sa v ruinách.
Práve do tohto prostredia patrí obnova Seleštian na konci 17. a v 18. storočí.
Zemepáni a nové osídľovanie
Obnovu dediny nemožno pochopiť bez záujmu zemepánov. Vyľudnené územie neprinášalo dávky ani výnos, a preto bolo v ich záujme znovu osídliť pusté dediny.
Podľa miestnych textov obnovil kolonizačné úsilie Bálint Balaša II. (vnuk slávneho básnika), ktorý v roku 1658 získal pre Modrý Kameň dôležité mestské výsady. Snažil pritiahnuť nových osadníkov do vyľudnených a oslabených sídiel. Nešlo o dobročinnosť, ale o hospodársku nevyhnutnosť – bez ľudí nebolo panstva.
Do dejín Seleštian v tomto období vstupujú aj ďalšie rody. Časť pozemkov na pustatine Selešťany získal Ondrej Kajaly a v roku 1686 kúpil panstvo Divín Štefan Zichy, spolu s majetkami, ktoré mu patrili aj v Selešťanoch a Záhorciach.
O budúcnosti obce tak naďalej rozhodovali tí, ktorí vlastnili pôdu a mali záujem z nej znovu vytvoriť výnosné hospodárske zázemie.
Malá obec s 26 domami
Miestne historické texty uvádzajú, že koncom 17. storočia ležali Selešťany (Szelestény) na brehu Ipľa ako malá dedina s 26 domami a 126 obyvateľmi.
Tento údaj je veľmi cenný. Ukazuje, že Selešťany už neboli iba pustatinou alebo menom v starých listinách, ale znovu reálnou osadou s konkrétnym počtom domov a obyvateľov.
Zároveň však išlo stále o veľmi malé sídlo. Obnova bola krehká a každý dom, každá rodina i každé hospodárstvo mali pre prežitie obce veľký význam.
Dobové označenie „malá maďarská dedina“ treba chápať opatrne. Jazykové a etnické pomery južného Poiplia boli v novoveku zložité a menili sa v čase. Selešťany stáli v priestore, kde sa po tureckých vojnách miešali staršie vrstvy obyvateľstva s novými prisťahovaleckými prúdmi.
Prisťahovalci zo severu
Jedným z najdôležitejších procesov obnovy bolo nové prisťahovalectvo. Podľa miestnych textov prichádzali noví obyvatelia najprv zo severnejších častí Hontu a Novohradu, neskôr aj zo Zvolena, Liptova a Oravy.
Takýto pohyb obyvateľstva bol po vojnách prirodzený. Južnejšie oblasti potrebovali ľudí, kým v niektorých severných regiónoch bol väčší tlak na pôdu. Výsledkom bol presun osadníkov do vyľudnených oblastí dolného Poiplia.
Miestne texty spomínajú aj Michala Kollára, ktorý sa z majera v Selešťanoch odsťahoval do obce Berény (Mezőberény) v Békešskej župe, kde sa pripojil k prúdu Slovákov smerujúcich na Dolnú zem. Aj tento údaj ukazuje, že Selešťany neboli uzavretým svetom, ale súčasťou širších migračných ciest novovekého Uhorska.
Prisťahovalectvo zo severu zároveň posilnilo slovenský prvok v obci a ovplyvnilo neskoršie jazykové aj náboženské pomery.
Osada, pustatina a majer
V 17. a 18. storočí sa Selešťany v prameňoch neobjavujú vždy ako plnohodnotná obec. Niekedy sa uvádzajú ako osada, pustatina alebo majer.
To je dôležité. Znamená to, že obnova neprebiehala naraz, ale postupne. Dedina sa vracala k životu cez hospodárske medzistupne.
V roku 1751 sa v Selešťanoch uvádza majer Kissfurda, na ktorom žilo prisťahované obyvateľstvo. Takéto majerové hospodárstva boli bežným nástrojom kolonizácie a obnovy. Zhromažďovali pracovnú silu, viazali ľudí na pôdu a vytvárali základ, z ktorého sa neskôr mohla ustáliť obec.
Selešťany teda neprešli od pustatiny rovno k rozvinutej dedine. Obnova mala svoje prechodné štádiá.
Urbárska regulácia a vinohrady
Veľký význam mali reformy za vlády Márie Terézie. Urbárska regulácia mala usporiadať vzťahy medzi vrchnosťou a poddanými a zároveň priniesla aj nové hospodárske súpisy.
Pre Selešťany je mimoriadne dôležitý súpis viníc z roku 1769, vykonaný v Hontianskej a Novohradskej župe. Selešťany sa v ňom uvádzajú ako osada a nachádzalo sa v nich 60 kopáčov poddanských viníc, čo predstavovalo výmeru 2,5464 ha. Podlužany podľa miestnych textov vinice nemali.
Tento údaj je veľmi dôležitý. Ukazuje, že do druhej polovice 18. storočia sa vinohradníctvo v Selešťanoch nielen obnovilo, ale stalo sa pevnou súčasťou miestneho hospodárstva.
Zároveň vytvára jasnú spojnicu medzi krajinou Starého vrchu a neskoršou vinohradníckou symbolikou obce. Nejde teda o neskorší romantický obraz, ale o historicky doložený hospodársky fakt.
Náboženské pomery po obnove
Obnova života sa netýkala len hospodárstva, ale aj náboženských pomerov. V druhej polovici 17. storočia a v 18. storočí sa v krajine silnejšie prejavovala náboženská politika Habsburgovcov.
Viaceré šľachtické rody, medzi nimi aj Balašovci, postupne prešli na katolicizmus a aktívne ho podporovali. Podobne pôsobil aj rod Zichy. To znamenalo tlak na evanjelické obyvateľstvo, ktoré sa muselo pohybovať medzi staršou protestantskou tradíciou a rastúcim rekatolizačným úsilím.
Selešťany ešte nemali vlastný kostol ani faru, no náboženská identita obyvateľov už bola dôležitou súčasťou života obce.
Súpisy rokov 1715 a 1720
Začiatok 18. storočia prináša aj ďalšie zaujímavé údaje zo župných súpisov.
Podľa súpisu z roku 1715 bolo v Záhorciach len 9 domov, no nachádzalo sa tam až 149 kopáčov viníc s výmerou 6,32445 ha, čo patrilo medzi najväčšie vinohradnícke výmery v slovenskej časti Hontu.
V roku 1720 sa však Selešťany a Podlužany uvádzajú ako prázdne a bez obyvateľstva. Na prvý pohľad to môže pôsobiť rozporne, no pri dejinách malých sídiel je to bežné. V jednom súpise mohla byť obec vedená ako pustatina, v inom ako osada alebo majer.
Takéto údaje ukazujú, že obnova Seleštian neprebiehala lineárne, ale mala kolísavý a neistý priebeh.
Hospodárstvo 18. storočia
Napriek významu vinohradníctva ostávalo základom života v Selešťanoch poľnohospodárstvo. Obyvatelia obrábali pôdu, pestovali obilniny, využívali lúky a pasienky a chovali hospodárske zvieratá.
Osobitosť obce nespočívala v nejakom výnimočnom type hospodárstva, ale v spojení viacerých hospodárskych foriem – roľníctva, vinohradníctva, menších hospodárskych dvorov a väzieb na širší región.
Po stabilizácii pomerov sa hospodársky život znovu napojil na trhové centrá. Po obnovení tržných práv v Ďarmotách roku 1690 sa miestne produkty orientovali aj na významnejšie tržné miesta, ako boli Krupina, neskôr aj banské mestá Banská Štiavnica, Kremnica a Banská Bystrica.
Selešťany síce neboli obchodným uzlom, ale ich hospodárstvo už opäť nebolo uzavreté len na miestnu spotrebu.
Na prelome 18. a 19. storočia
Obnova, ktorá sa začala po konci tureckého veku, sa naplno prejavila až na prelome 18. a 19. storočia.
Miestne texty uvádzajú, že v roku 1802 vznikol ipeľský slúžnovský okres so sídlom v Šahách, do ktorého boli začlenené aj Záhorce, Selešťany a Podlužany.
Z roku 1808 pochádza aj písomná podoba názvu osady SELESSŤANY, maďarsky ERDOSZELESTÉNY.
To je dôležitý moment. Selešťany už nevystupujú len ako obnovovaná pustatina či osada, ale ako ustálenejšia jednotka zapojená do fungujúceho správneho systému.
Na konci 18. a začiatku 19. storočia tak obec znovu nadobudla kontinuitu života – s novým obyvateľstvom, vinohradmi, poľnohospodárskym hospodárstvom a pevnejším postavením v rámci regiónu.
V. Selešťany v 19. storočí – obyvateľstvo, cirkevné pomery, vinohradníctvo, miestna šľachta a formovanie novodobej obce
19. storočie ako obdobie stabilizácie
Ak boli 17. a 18. storočie časom obnovy po vojnách a vyľudnení, 19. storočie už prinieslo Selešťanom väčšiu stabilitu. Obec síce ešte nebola modernou dedinou v dnešnom zmysle slova, ale už nebola ani krehkou osadou balansujúcou medzi pustatinou a majerom.
Selešťany vstupovali do 19. storočia ako sídlo s ustáleným hospodárskym zázemím, rozvíjajúcim sa vinohradníctvom a jasnejším miestom v župnom systéme. Práve v tomto období sú dejiny obce konkrétnejšie. Pramene už umožňujú hovoriť presnejšie o počte obyvateľov, náboženských pomeroch, miestnych rodoch, vinohradoch aj stavebnej podobe sídla.
Začlenenie do župného systému
Začiatkom 19. storočia došlo k zmene slúžnovských okresov Hontianskej župy. Podľa miestnych textov bol v roku 1802 vytvorený ipeľský slúžnovský okres so sídlom v Šahách, do ktorého boli začlenené aj Záhorce, Selešťany a Podlužany.
Dôležitý je aj rok 1808, z ktorého pochádza písomná podoba názvu osady SELESSŤANY, maďarsky ERDOSZELESTÉNY. Tento zápis ukazuje, že obec už mala pevnejšie miesto v úradnom svete a v župnej správe.
Cirkevné pomery a náboženské zloženie
Jedným z najcennejších údajov pre poznanie života obce na začiatku 19. storočia je súpis Ostrihomského arcibiskupstva z roku 1818.
Podľa neho patrili Selešťany a Podlužany do rímskokatolíckej farnosti v Želovciach, zatiaľ čo evanjelici patrili do cirkevného zboru evanjelickej augsburskej cirkvi vo Veľkom Krtíši.
V roku 1818 žilo v Selešťanoch 69 evanjelikov a 45 katolíkov. Tento údaj ukazuje, že obec bola konfesionálne zmiešaná. Vedľa seba tu žili dve významné náboženské skupiny, čo bolo dôsledkom starších dejinných procesov – reformácie, rekatolizácie aj prisťahovalectva po tureckých vojnách.
Náboženstvo v 19. storočí nebolo len otázkou viery. Súviselo so sobášmi, školou, sviatkami, rodinným životom aj miestnou identitou. Selešťany pritom ešte stále nemali vlastnú plnohodnotnú cirkevnú inštitúciu, ale boli duchovne naviazané na okolité centrá.
Obyvateľstvo a rast obce
Ďalší dôležitý údaj prináša župný súpis z roku 1828. Podľa neho mali Selešťany 22 domov a žilo v nich 185 obyvateľov.
Tento údaj ukazuje, že obec už nebola len malou osadou na pokraji zániku, ale stabilizovanou dedinou s pomerne pevnou sociálnou štruktúrou.
Ak porovnáme tento stav s koncom 17. storočia, keď mala obec 26 domov a 126 obyvateľov, vidíme, že v prvých desaťročiach 19. storočia došlo k prirodzenému rastu a stabilizácii rodín. Každý dom pritom predstavoval hospodársku jednotku, rodinu a pracovnú silu naviazanú na pôdu.
Poľnohospodárstvo ako základ života
Aj v 19. storočí ostávali Selešťany predovšetkým poľnohospodárskou obcou. Základom života bolo pestovanie obilnín, krmovín a strukovín, využívanie lúk a pasienkov a chov hospodárskych zvierat.
Život dediny sa riadil rytmom roka. Jar patrila sejbe a príprave polí, leto poľným prácam, jeseň zberu úrody a práci vo vinohradoch, zima opravám, starostlivosti o dobytok a pokojnejšiemu obdobiu v hospodárstve.
Aj preto treba mať pri opise 19. storočia na pamäti, že všetky cirkevné, vlastnícke a spoločenské pomery napokon stáli na pôde a na schopnosti obyvateľov z nej vyžiť.
Starý vrch a vinohradnícka identita obce
Ak malo niečo v 19. storočí obec osobitnejšie charakterizovať, bolo to vinohradníctvo. Starý vrch nebol iba krajinárskou dominantou, ale aj dôležitým hospodárskym priestorom.
Už súpis viníc z roku 1769 ukázal, že v Selešťanoch bolo 60 kopáčov poddanských viníc. V 19. storočí táto tradícia pokračovala a stala sa takou výraznou, že sa odrazila aj v symbolike obce.
Mimoriadne dôležitým prameňom je v tomto smere práca Jozefa Nováka, ktorý pre Selešťany uvádza pečatidlo s textom SZELÉSTÉNY 1852. Na pečati sú zobrazené:
Tento motív nebol náhodný. Ukazuje, že vinohradníctvo patrilo medzi hlavné znaky obce a bolo súčasťou jej verejnej identity. Nešlo teda len o miestnu tradíciu alebo neskoršiu spomienku, ale o oficiálny symbol obce, doložený aj na listinách z rokov 1866 a 1877.
Trhové a hospodárske väzby
V 19. storočí sa zároveň menili hospodárske vzťahy v širšom regióne. Po zrušení poddanstva v roku 1848 začala postupne narastať obchodná a ekonomická spätosť Seleštian s južnou časťou Novohradskej župy a severnou časťou Peštianskej župy.
Obec nebola izolovaná. Už skôr sa orientovala na trhové centrá v okolí – Krupinu, Šahy, Balážske Ďarmoty, prípadne vzdialenejšie banské mestá. V 19. storočí sa tieto väzby ešte posilnili, najmä pri odpredaji poľnohospodárskej a vinohradníckej produkcie.
Selešťany síce neboli trhovým centrom, ale ich hospodársky život už neostal len v rámci samozásobiteľstva.
Miestna šľachta
Súpis z roku 1828 uvádza medzi miestne významnými rodmi mená Trajtler Štefan, Vitalis Pavol a rod Szilassy.
Tento údaj ukazuje, že obec nebola celkom homogénnym poddanským prostredím bez miestnych elít. Aj malé vidiecke dediny mali svoje spoločenské vrstvy a miestne rodiny, ktoré ovplyvňovali podobu sídla, vlastnícke pomery aj hospodárske rozhodovanie.
Práve v 19. storočí sa v Selešťanoch výraznejšie prepájajú dejiny miestnych rodov, hospodárstva a architektúry.
Kúrie v Selešťanoch
Podľa miestnych textov boli v Selešťanoch v prvej polovici 19. storočia postavené dve významné stavby, ktoré sa v staršej terminológii niekedy označovali ako malé kaštiele. Presnejšie je však hovoriť o nich ako o kúriách.
Prvú kúriu dala postaviť rodina Vitalis. Neskôr bola známa ako dom Huťanovcov.
Druhá kúria bola spojená s rodom Szilassy a neskôr sa z nej stala budova dnešného kultúrneho domu.
Obe kúrie sa neskôr dostali do majetku rodu Fáy.
Tieto stavby majú pre dejiny obce veľký význam. Dokazujú prítomnosť miestnej majetkovej elity a zároveň ukazujú, že v Selešťanoch vznikli výraznejšie objekty, ktoré prevyšovali bežnú ľudovú zástavbu. Neskoršie využitie jednej z kúrií ako kultúrneho domu zároveň ukazuje, ako sa pôvodne panská stavba postupne stala verejným objektom modernej dediny.
Filoxéra a kríza vinohradov
Aj keď bolo vinohradníctvo jedným z hlavných hospodárskych znakov obce, 19. storočie neprinieslo iba stabilitu.
Podľa miestnych textov sa v roku 1886 v Honte objavila filoxéra, choroba viniča, ktorá v priebehu niekoľkých rokov spôsobila zánik ušľachtilých odrôd. Následne sa začali pestovať tzv. samorodáky, ktoré síce vinič nahradili, no nikdy nedosiahli kvalitu pôvodných odrôd.
Pre Selešťany to bol veľký zásah. Filoxéra neznamenala len hospodársku škodu, ale aj zásah do jednej z hlavných línií miestnej identity. Vinohradnícka obec prišla o časť toho, čo ju dlhodobo charakterizovalo.
Obyvateľstvo na konci storočia
Na konci 19. storočia zostávali Selešťany malou obcou. Miestne texty uvádzajú, že v roku 1890 mala obec 139 obyvateľov a 28 domov. V roku 1900 tu žilo 126 obyvateľov.
Tieto údaje ukazujú, že demografický vývoj nebol úplne lineárny. Pri malých obciach stačilo, aby sa odsťahovalo niekoľko rodín, a čísla sa citeľne zmenili. Nejde preto automaticky o príbeh úpadku, ale skôr o znak toho, že Selešťany zostávali malým sídlom citlivým na každú hospodársku či sociálnu zmenu.
Zrušenie poddanstva
Rok 1848 znamenal pre dejiny obce zásadný medzník. Zrušenie poddanstva zmenilo starý právny rámec, v ktorom roľníci hospodárili na pôde s množstvom vrchnostenských povinností.
Neznamenalo to okamžitú rovnosť ani automatický hospodársky vzostup. Znamenalo to však zásadnú zmenu právneho postavenia obyvateľov a otvorilo cestu k novým hospodárskym vzťahom.
Pre Selešťany to znamenalo postupnú zmenu postavenia roľníka, zmenu hodnoty pôdy a aj nové možnosti zapojenia obce do trhu.
Symbolika obce
Mimoriadne dôležitou stopou 19. storočia je aj verejná symbolika obce. Už spomenuté pečatidlo SZELÉSTÉNY 1852 s motívom hrozna, viničných listov a motyky ukazuje, ako sa obec sama chcela reprezentovať.
Selešťany sa nedefinovali pevnosťou, trhovým právom ani remeslom. Ich oficiálnym znakom sa stali pôda, vinič a vinohradnícka práca.
Práve tu sa hospodárstvo a identita obce spájajú najvýraznejšie.
Na prahu 20. storočia
Na konci 19. storočia vstupovali Selešťany do novej doby ako malá, ale ustálená vidiecka obec s poľnohospodárskym a vinohradníckym charakterom, s konfesionálne zmiešaným obyvateľstvom, s miestnymi kúriami a s vlastnou historickou symbolikou.
Zároveň však stáli na prahu zmien, ktoré prinesie 20. storočie – nové vlastnícke pomery, technickú modernizáciu, zmenu spoločenských vzťahov a napokon aj veľké politické prevraty.
VI. Selešťany na prelome 19. a 20. storočia – veľkostatok, modernizačné prvky, Ulč a pričlenenie k Záhorciam
Koniec starého sveta a nástup nových pomerov
Prelom 19. a 20. storočia neznamenal pre Selešťany náhle pretrhnutie s minulosťou. Obec si aj naďalej zachovávala roľnícky a vinohradnícky charakter, krajina pri Ipľi zostávala základom obživy a život väčšiny obyvateľov sa stále riadil rytmom poľnohospodárskeho roka.
Zároveň však do miestneho prostredia začali prenikať zmeny, ktoré už patrili do modernej doby. Objavovala sa presnejšia administratívna evidencia, nové formy vlastníctva, technické novinky a nové hospodárske väzby. Selešťany tak vstupovali do obdobia, keď sa starý dedinský svet stretával s prvkami moderného štátu.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa Uhorsko usilovalo o administratívne aj hospodárske upevnenie svojho územia. Pre malú obec to neznamenalo veľké politické heslá, ale skôr konkrétne zmeny – viac úradov, presnejšie súpisy, nové komunikačné väzby a rastúci význam miestnych elít a väčších vlastníkov pôdy.
Obyvateľstvo na prelome storočí
Podľa miestnych historických textov mali Selešťany v roku 1890 139 obyvateľov a 28 domov. V roku 1900 tu žilo 126 obyvateľov.
Tieto čísla ukazujú, že obec zostávala malým vidieckym sídlom. Nešlo o dedinu s prudkým rastom, ale o stabilné spoločenstvo, v ktorom sa každá zmena počtu obyvateľov prejavila veľmi výrazne. Stačilo, aby sa odsťahovalo niekoľko rodín alebo prišli horšie hospodárske roky, a štatistika sa citeľne zmenila.
Selešťany teda na konci 19. storočia neboli obcou s mestským alebo priemyselným tempom vývoja. Boli to stále malé, agrárne a na pôdu viazané sídlo.
Pričlenenie k Záhorciam v roku 1907
Jednou z najdôležitejších udalostí tohto obdobia bolo pričlenenie Seleštian k Záhorciam v roku 1907.
Nešlo len o formálnu úradnú zmenu. Takéto pričleňovanie menších osád k väčším obciam bolo v neskorom Uhorsku pomerne bežné a súviselo so snahou o jednoduchšiu a racionálnejšiu správu územia. Pre Selešťany to však znamenalo zásah do ich samostatného administratívneho postavenia.
Obec si síce naďalej zachovávala svoju historickú identitu, no v úradnom systéme už vystupovala ako súčasť širšieho celku.
Miestne texty uvádzajú, že po pričlenení k Záhorciam bol v roku 1910 vykázaný počet obyvateľov 806. Tento údaj sa však už vzťahuje na širší administratívny celok a nemožno ho priamo porovnávať s číslami pre samotné Selešťany z rokov 1890 a 1900.
Veľkostatok a Václav Ulč
Mimoriadne dôležitou osobnosťou prelomu storočí bol Václav Ulč. Podľa miestnych textov bol v roku 1911 majiteľom 500-jutrového statku v Selešťanoch.
Pochádzal z Chrastu pri Plzni, čo samo osebe ukazuje, že Selešťany neboli uzavretým miestnym svetom. Do ich dejín vstupovali aj osobnosti z českých krajín, ktoré mohli získať väčší hospodársky majetok na juhu dnešného Slovenska.
Údaj o 500 jutrách zároveň ukazuje, že popri drobnejšom roľníckom hospodárení a vinohradníckych tradíciách existoval v Selešťanoch aj väčší hospodársky celok veľkostatkárskeho typu.
Takýto statok mal odlišný hospodársky režim, iné možnosti investícií a aj väčší sociálny vplyv na obec. Mohol zamestnávať miestnych ľudí, ovplyvňovať dopyt po sezónnej práci a meniť miestne pomery. Ulčov statok je preto dôležitým znakom toho, že tradičné dedinské prostredie sa na prelome storočí menilo.
Telefón v roku 1918
Zaujímavým znakom modernizácie bolo aj zavedenie telefónu. Miestny historický text uvádza, že Václav Ulč si dal počas prvej svetovej vojny zapojiť telefón a že telefón bol zapojený 16. augusta 1918.
Na prvý pohľad môže ísť o drobný detail, no v malej obci pri Ipľi to bola významná novinka. Telefón neznamenal iba pohodlie. Znamenal napojenie na modernú komunikačnú sieť, rýchlejší tok informácií a znak vyššieho hospodárskeho i spoločenského postavenia.
Je pritom príznačné, že táto technická novinka sa objavila práve na veľkostatku. V malých obciach totiž modernizácia zvyčajne neprichádzala rovnomerne ku všetkým, ale najprv cez miestne elity a väčšie hospodárske centrá.
Prvá svetová vojna a rozpad monarchie
Rok 1918 nebol len rokom zavedenia telefónu. Bol aj rokom rozpadu sveta, do ktorého Selešťany celé stáročia patrili.
Prvá svetová vojna zasiahla celé Rakúsko-Uhorsko hospodársky, sociálne aj politicky. Aj v malej obci pri Ipľi sa jej dôsledky museli prejaviť – mobilizáciou mužov, nedostatkom, neistotou a oslabením starých istôt.
Rozpad monarchie znamenal zároveň zásadný zásah do hospodárskych väzieb obce. Selešťany boli po stáročia orientované aj na juh, do priestoru dnešného Maďarska. Po vzniku Československa v roku 1918 sa tieto väzby prerušili alebo oslabili, čo sa muselo prejaviť aj na miestnom hospodárstve.
Podľa miestnych textov sa obec potom viac orientovala na nové centrá, ako boli Modrý Kameň, Lučenec, Šahy a Krupina.
Václav Ulč a rok 1919
Miestny historický text uvádza aj pozoruhodnú udalosť z 29. januára 1919, keď mal byť Václav Ulč chytený Maďarmi a uväznený za vlastizradu.
Aj bez ďalšieho rozvíjania podrobností je tento údaj veľmi výpovedný. Ukazuje, že po roku 1918 nešlo len o pokojnú zmenu štátnej príslušnosti, ale o napäté pohraničné obdobie, v ktorom sa otázky lojality, majetku a politického postoja mohli stať osobným rizikom.
Pre Selešťany, ležiace v priestore blízko novej hranice a starých väzieb na juh, to bol veľmi konkrétny dôsledok veľkých dejín.
Agrárna obec bez priemyslu
Miestne texty zároveň upozorňujú, že na prelome 19. a 20. storočia bol rozvoj priemyslu vo východnom Honte a západnej časti Novohradu len nepatrný. Priemysel chýbal aj v susedných Ďarmotách.
To je dôležité, pretože to pomáha správne pochopiť charakter obce. Selešťany nevstupovali do 20. storočia ako sídlo na prahu industrializácie. Boli to stále predovšetkým agrárna obec.
Všetky modernizačné prvky – administratívne zmeny, telefón, veľkostatok, nové obchodné smery – sa odohrávali na pozadí stále roľníckej reality. Pôda, obilie, vinohrady, dobytok a sezónna práca zostávali základom života.
Vstup do československého rámca
Vznik Československa po roku 1918 znamenal pre Selešťany zásadný politický a administratívny zlom. Obec, ktorá bola celé stáročia súčasťou uhorského sveta, sa zrazu ocitla v novom štáte, s novým úradným jazykom, novými správnymi väzbami a novou orientáciou.
Pre každodenný život to znamenalo viac než len výmenu štátnej príslušnosti. Menila sa aj hospodárska a symbolická orientácia obce. Staré väzby na juh sa oslabovali a nové sa vytvárali smerom na sever a západ.
Tento prechod však nebol okamžitý ani jednoduchý. Staré väzby nezanikli zo dňa na deň a nové sa nevybudovali naraz. Aj preto je toto obdobie pre dejiny Seleštian tak dôležité – je to čas prechodu medzi starým uhorským vidieckym svetom a novým československým rámcom.
Obec medzi dvoma epochami
Na prelome 19. a 20. storočia boli Selešťany obcou, ktorá stála medzi dvoma epochami. Na jednej strane tu ešte pretrvával starý roľnícky svet, viazaný na pôdu, vinohrady a miestne tradície. Na druhej strane sa už objavovali nové prvky – administratívne spojenie so Záhorcami, väčší hospodársky celok v podobe Ulčovho statku, telefón ako znak technickej modernity a nové politické pomery po roku 1918.
Práve z tohto prechodného obdobia potom vyrastú ďalšie dejiny obce v medzivojnovom čase.
VII. Selešťany v medzivojnovom období – pôda, miestne rodiny, kaplnka a obecný život v prvej polovici 20. storočia
Obec v novom štáte
Po roku 1918 sa Selešťany ocitli v novom štátnom rámci – v Československej republike. Táto zmena neznamenala iba výmenu štátneho znaku. Pre malé obce na juhu Slovenska znamenala aj nové správne pomery, nové hospodárske väzby a stratu časti starých spojení, ktoré smerovali cez Ipeľ do priestoru bývalého Uhorska.
Miestne texty uvádzajú, že tento vývoj sa prejavil aj hospodársky. Obec sa už nemohla v rovnakej miere opierať o staré južné trhy a novými hospodárskymi a obchodnými centrami sa stali Modrý Kameň, Lučenec, Šahy a Krupina.
Medzivojnové Selešťany však nevstupovali do nového štátu ako úplne nová obec. Naďalej zostávali malou poľnohospodárskou dedinou, viazanou na pôdu, vinohrady a rodinné hospodárstvo. Menil sa štát, menili sa hranice a úrady, ale každodenný život obce bol stále postavený predovšetkým na práci a pôde.
Pôda a sociálne pomery
V prvej polovici 20. storočia zostávala základom života v Selešťanoch pôda. Práve tá určovala, kto mal v obci väčší vplyv, kto zamestnával miestnych ľudí a kto mal väčšie hospodárske možnosti.
Podľa miestnych textov sa začiatkom prvej polovice 20. storočia stal významným vlastníkom pôdy v Selešťanoch Samuel Albert, miestne nazývaný Šamó. Podľa tradície bol údajne židovského pôvodu a na svojich poliach zamestnával mužov i ženy zo Seleštian.
Tento údaj je veľmi dôležitý. Ukazuje, že obec nebola tvorená len drobnými hospodármi, ale že v nej existovali aj väčší vlastníci pôdy, ktorí zamestnávali miestnych obyvateľov. Medzivojnové Selešťany tak nepredstavovali idylicky rovnostársku dedinu, ale klasické vidiecke prostredie, kde vedľa seba žili drobní roľníci, nádenníci, sezónni pracovníci aj rodiny s väčším majetkom.
Samuel Albert ako miestny hospodársky faktor
Osobnosť Samuela Alberta mala v medzivojnových Selešťanoch osobitné miesto. Aj keď o jeho živote nemáme rozsiahly životopisný materiál, miestna tradícia a zachované údaje z neho robia jednu z významných postáv obce.
Jeho význam nespočíval len vo vlastníctve pôdy, ale aj v tom, že vytváral pracovné príležitosti pre miestnych obyvateľov. V prostredí, kde bola väčšina práce stále manuálna a poľnohospodárstvo záviselo od sezóny, znamenal väčší vlastník pôdy aj organizátora práce a dôležitý hospodársky bod obce.
Práca na Albertových poliach mohla byť pre niektoré rodiny dôležitým doplnkom ich vlastného hospodárenia a v niektorých prípadoch aj existenčnou potrebou.
Rodina Huťanová
Ďalšou významnou rodinou medzivojnových Seleštian bola rodina Huťanová. Miestne texty uvádzajú, že vlastnila značnú časť pozemkov a že sa významne pričinila o výstavbu rímskokatolíckej kaplnky.
Tým sa rodina Huťanová zapísala do dejín obce nielen ako vlastník pôdy, ale aj ako rod, ktorý zanechal v obci trvalú viditeľnú stopu. V malej dedine totiž stavba sakrálneho objektu znamená viac než len prejav zbožnosti. Je to aj prejav miestnej identity, spoločenského postavenia a schopnosti vytvoriť niečo trvalé pre celé spoločenstvo.
Rímskokatolícka kaplnka z roku 1934
Rok 1934 patrí medzi najvýznamnejšie medzníky medzivojnových dejín Seleštian. Práve v tomto roku bola v obci postavená rímskokatolícka kaplnka.
Táto stavba mala veľký význam nielen z náboženského hľadiska, ale aj z hľadiska celkovej podoby obce. Selešťany boli dlhý čas naviazané na vonkajšie cirkevné centrá – katolícky na Želovce a evanjelicky na Veľký Krtíš. Vybudovanie vlastnej kaplnky preto znamenalo dôležitý krok v miestnom duchovnom aj symbolickom živote.
Kaplnka sa stala miestom modlitby, bohoslužieb a spomienky, ale zároveň aj výraznou dominantou obce. Ukazovala, že Selešťany už neboli len rozptýleným súborom domov a hospodárskych dvorov, ale komunitou schopnou vybudovať vlastný sakrálny priestor.
Aj preto patrí kaplnka z roku 1934 medzi najdôležitejšie symboly medzivojnového vývoja obce.
Obec tradície a pomalej zmeny
Aj keď máme z medzivojnového obdobia len čiastkové údaje, vytvárajú pomerne jasný obraz. Selešťany zostávali predovšetkým poľnohospodárskou obcou. Hospodársky život stál na pôde, na práci miestnych ľudí, na tradičných roľníckych činnostiach a na vinohradníctve, ktorého korene siahali hlboko do minulosti.
Zároveň však obec nebola nehybná. Menili sa vlastnícke pomery, vystupovali výraznejší majitelia pôdy, pribúdali nové stavby a postupne sa menilo aj usporiadanie verejného priestoru.
Medzivojnové obdobie tak možno chápať ako čas pomalej, ale zreteľnej zmeny. Nie priemyselného rozmachu, nie urbanizácie, ale dozrievania miestnej komunity.
Miestna spoločnosť a rodiny
V malej dedine sa veľké spoločenské zmeny vždy odohrávajú najmä cez rodiny. V Selešťanoch to nebolo inak.
Mená ako Albert a Huťanová nevystupujú len ako jednotlivci, ale ako nositelia širších rodinných väzieb. Práve rodiny vytvárali základ práce, dedenia, viery, spoločenského poriadku aj medziľudských záväzkov.
Medzivojnová obec preto nebola spoločnosťou jednotlivcov v dnešnom mestskom zmysle. Bola spoločenstvom domácností, rodov a hospodárskych jednotiek, v ktorých sa rodinné a hospodárske väzby silno prekrývali.
Selešťany a južné pohraničie
Vývoj obce v medzivojnovom období nemožno oddeliť ani od širšieho postavenia južného Slovenska v rámci Československa. Išlo o priestor, kde sa stretávali staré uhorské väzby s novou československou štátnosťou a kde hranica s Maďarskom nebola len čiarou na mape, ale aj súčasťou každodenného vedomia.
Aj keď miestne texty neponúkajú podrobný politický obraz medzivojnových rokov, z neskorších udalostí je zrejmé, že obec žila v priestore rastúceho napätia. To, čo sa v 30. rokoch navonok javilo ako pokojný roľnícky život, sa už odohrávalo na pozadí zhoršujúcich sa pomerov v pohraničí.
Arnold Kossaczky
Pri prvej polovici 20. storočia je vhodné pripomenúť aj osobnosť Arnolda Kossaczkého (1855 – 1938), ktorý patril k najvýznamnejším rodákom seleštianskeho a záhorčianskeho priestoru.
Narodil sa 9. septembra 1855 v Selešťanoch, pochádzal z váženej rodiny a jeho otec Károly Kossaczky bol župan. Vyštudoval právo v Budapešti, získal doktorát a pôsobil ako advokát. Od roku 1894 bol oficiálnym prokurátorom Novohradskej župy, neskôr právnym zástupcom regionálnych novín.
Významne sa angažoval v spoločenskom, cirkevnom a kultúrnom živote, bol zakladateľom spolku Madách a aktívnym evanjelickým činiteľom. Preslávil sa ako publicista, redaktor, autor historických, náboženských a filozofických diel aj ako prekladateľ. Zomrel 24. februára 1938 v Balážskych Ďarmotách.
Pripomenutie tejto osobnosti je dôležité preto, že ukazuje, ako aj malá obec mohla byť rodiskom človeka s regionálnym a kultúrnym presahom.
Predvečer roku 1938
Medzivojnové obdobie sa v Selešťanoch nekončí veľkým miestnym rozmachom, ale rastúcim napätím.
Miestne texty uvádzajú, že rok 1938 priniesol napätú situáciu v celej republike a že počas mobilizácie boli záložníci odvelení k hraniciam s Maďarskom, aj do priestoru Seleštian a blízkych kasární.
To je jasný znak, že obec už nebola len pokojným poľnohospodárskym sídlom, ale opäť sa ocitla v bezprostrednej blízkosti veľkých dejín.
Na prahu ďalšej ťažkej etapy
Medzivojnové Selešťany boli obcou pôdy, práce, miestnych rodov a sakrálnej stavby. Navonok pôsobili pokojne, no pod povrchom už rástla kríza, ktorá po roku 1938 a najmä po marci 1939 dramaticky zmení osud celého pohraničia.
Aj preto je toto obdobie dôležité – ukazuje obec ešte v čase relatívnej stability, tesne pred tým, ako ju zasiahnu ďalšie veľké politické a vojnové udalosti.
Druhá polovica 30. rokov 20. storočia priniesla do života Seleštian rastúcu neistotu. Európa sa dostávala do hlbokej politickej krízy a toto napätie sa citeľne prejavovalo aj na juhu Slovenska. Selešťany, ležiace v pohraničnom priestore pri Ipľi, sa ocitli v citlivom pásme, kde sa veľké politické udalosti dotýkali ľudí oveľa bezprostrednejšie než vo vnútrozemí.
Rok 1938 bol v tomto smere zlomový. Mníchovská dohoda, autonómia Slovenska a následné udalosti zasiahli aj každodenný život obce. Podľa miestnych spomienok sa počas mobilizácie objavili v priestore obce a jej okolia vojenské jednotky a záložníci, ktorí boli vysielaní k hraniciam s Maďarskom.
Selešťany sa tak opäť ocitli v bezprostrednej blízkosti veľkých dejín. V obci aj jej okolí panovalo napätie a neistota. Obyvateľstvo pritom nebolo v názoroch jednotné. Časť ľudí zostávala lojálna k Československu, iní kriticky vnímali jeho politiku a ďalší sympatizovali s maďarskými požiadavkami na územné zmeny. Aj to vytváralo v pohraničnej obci napätú atmosféru.
Dňa 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát. Pre obyvateľov Seleštian to znamenalo ďalšiu zásadnú zmenu štátneho rámca. Generácia, ktorá pamätala Uhorsko a po roku 1918 žila v Československej republike, sa zrazu ocitla v treťom politickom usporiadaní v priebehu niekoľkých desaťročí.
Aj počas vojny zostávali Selešťany predovšetkým poľnohospodárskou obcou. Každodenný život sa naďalej opieral o pôdu, chov hospodárskych zvierat a tradičné roľnícke práce. Vojna však priniesla neistotu, mobilizáciu mužov, nedostatok pracovnej sily a hospodárske obmedzenia.
Mladí muži z obce boli povolaní do armády a niektorí z nich boli nasadení na východnom fronte, kde slovenské jednotky bojovali po boku nemeckej armády. Hoci samotná obec nebola priamo dejiskom veľkých bojov, vojna hlboko zasiahla miestne spoločenstvo. Niektorí obyvatelia sa z nej už nikdy nevrátili.
Spomienka na obete druhej svetovej vojny je dnes v obci zachovaná prostredníctvom pamätníka padlým hrdinom, ktorý bol odhalený v roku 2009 v areáli Kultúrneho domu v Selešťanoch, nachádzajúceho sa v priestoroch bývalej kúrie.
Na pamätnej tabuli je uvedený nápis:
„Na večnú pamiatku obetiam druhej svetovej vojny 1941 – 1947.“
Pamätník pripomína obyvateľov Seleštian, ktorí zahynuli priamo vo vojenských operáciách alebo v dôsledku vojnových udalostí.
Na východnom fronte zahynuli:
Títo muži patrili medzi obyvateľov obce, ktorých vojna pripravila o život v bojových operáciách ďaleko od domova.
Na pamätníku sú zároveň uvedení aj tí, ktorí zahynuli v dôsledku vojnových udalostí alebo ich následkov:
Ich mená pripomínajú, že vojna nezasahovala len vojakov na fronte, ale aj civilné obyvateľstvo a rodiny v samotnej obci.
Pamätník sa stal miestom pietnych spomienok a každoročne sa pri ňom konajú spomienkové podujatia venované obetiam vojny.
V máji 1945 sa druhá svetová vojna v Európe skončila a bolo obnovené Československo. Aj Selešťany sa tak znovu stali súčasťou československého štátu.
Povojnová republika sa však už výrazne líšila od tej predmníchovskej. Politické pomery sa menili a štát sa postupne posúval k modelu tzv. ľudovej demokracie, v ktorom rástol vplyv komunistickej moci.
Pre Selešťany to znamenalo začiatok novej etapy. V povojnových rokoch sa začali pripravovať veľké spoločenské a hospodárske zmeny, ktoré mali zasiahnuť aj každodenný život vidieckych obcí. Postupne sa menili vlastnícke pomery, fungovanie miestnej správy aj organizácia poľnohospodárstva.
Roky 1938 – 1945 patria v dejinách Seleštian k najdramatickejším kapitolám moderného obdobia. Politická kríza konca 30. rokov, vznik Slovenského štátu, vojnové udalosti aj povojnové zmeny zasiahli aj túto malú obec pri Ipľi.
Hoci sa v Selešťanoch neodohrali veľké frontové boje, vojna sa obce hlboko dotkla. Muži boli mobilizovaní, rodiny žili v neistote, hospodárstvo bolo obmedzované a vojna si vyžiadala aj konkrétne obete z radov miestnych obyvateľov.
Práve preto má pamätník z roku 2009 taký význam. Nie je len súčasťou verejného priestoru, ale predovšetkým symbolom historickej pamäti obce a úcty k tým, ktorí sa stali obeťami vojny.
IX. Selešťany v období socializmu (1948 – 1989)
Nový režim a premena dediny
Po roku 1948, keď sa v Československu naplno presadil komunistický režim, vstúpili Selešťany do obdobia veľkých spoločenských a hospodárskych zmien. Ak predchádzajúce stáročia formovali obec najmä cez vlastnícke zmeny, vojny, migráciu a prirodzený poľnohospodársky vývoj, druhá polovica 20. storočia priniesla zásah štátu priamo do základov dedinského života.
Najvýraznejším znakom tejto zmeny bola kolektivizácia poľnohospodárstva. Pre obec, ktorej dejiny stáli po stáročia na individuálnom hospodárení, vinohradoch, dvoroch a rodinnej práci, to nebola len hospodárska reforma. Bola to zásadná zmena celého spôsobu života.
Selešťany sa tak stali typickým príkladom južnoslovenskej vidieckej obce, ktorú socializmus postupne pretváral podľa nového modelu – s kolektívnym hospodárením, silnejšou úlohou štátu a oslabením tradičných vlastníckych väzieb.
Vznik JRD a kolektivizácia pôdy
Rozhodujúcim medzníkom bol rok 1951, keď bolo v Selešťanoch založené Jednotné roľnícke družstvo (JRD). Miestne texty uvádzajú, že JRD v Selešťanoch vzniklo dokonca o rok skôr než v Záhorciach a jeho prvým predsedom bol Štefan Fábry.
Vznik družstva nebol prirodzeným pokračovaním miestneho hospodárskeho vývoja. Bol to politicky presadzovaný proces, ktorý rozrušil staré vlastnícke istoty a menil spôsob, akým ľudia vnímali svoju prácu aj svoj vzťah k pôde. To, čo bolo po generácie späté s konkrétnym rodom, dvorom a políčkom, sa malo stať súčasťou spoločného hospodárskeho celku.
V roku 1962 bolo JRD Selešťany zlúčené s JRD Záhorce. Tento krok zodpovedal širšej snahe socialistického poľnohospodárstva vytvárať väčšie a centralizovanejšie hospodárske jednotky. Pre Selešťany to znamenalo ďalšie oslabenie hospodárskej samostatnosti.
Poľnohospodárstvo v ére družstva
Aj počas socializmu zostávali Selešťany poľnohospodárskou obcou. Zmenil sa však spôsob organizácie práce. Polia, ktoré kedysi obrábali jednotlivé rodiny, sa stali súčasťou väčšieho družstevného celku. Práca sa plánovala, prideľovala a kontrolovala inak než v tradičnom hospodárení.
Pestovanie plodín, chov zvierat aj sezónne práce už neboli len vecou rozhodnutia rodiny, ale aj rozhodnutí družstevných orgánov a štátnych plánov.
Je dôležité povedať, že Selešťany sa v tomto období neindustrializovali v pravom slova zmysle. Nezmenili sa na priemyselnú obec. Ostali agrárnym sídlom, ale po novom kolektivizovaným a riadeným socialistickým spôsobom.
Pestovanie a spracovanie tabaku
Jednou z najvýznamnejších poľnohospodárskych činností v Selešťanoch v druhej polovici 20. storočia bolo pestovanie tabaku.
Podľa zachovaných textov aj fotodokumentácie sa tabak pestoval minimálne v 60. a 70. rokoch 20. storočia, a to v rámci hospodárenia miestneho JRD. Išlo o náročnú plodinu, ktorá si vyžadovala veľké množstvo ručnej práce.
Fotografie zo Seleštian zachytávajú ručný zber tabakových listov priamo na poli, pričom sa na ňom podieľali najmä ženy z obce. Zber prebiehal postupne, pretože listy dozrievali od spodnej časti rastliny smerom nahor. Po odlámaní sa nechávali zvädnúť, viazali sa do zväzkov alebo navliekali na špagáty a pripravovali na sušenie.
S tabakom bola spojená aj sušiareň tabaku, ktorá sa nachádzala v bývalom areáli JRD v Selešťanoch. Podľa miestnych spomienok stáli jej ruiny ešte približne do rokov 2008 – 2009, keď boli definitívne zbúrané.
Zaujímavým svedectvom doby je aj údaj, že na tabakových brigádach sa zúčastňovali aj deti z miestnej školy. Podľa pamätníkov chodili žiaci ľudovej školy v Selešťanoch v 60. a 70. rokoch spolu s učiteľom Jánom Strhárskym na brigády pri lámaní a viazaní tabaku.
Presný rok ukončenia pestovania tabaku nie je zatiaľ známy, no podľa spomienok sa v miestnom chotári pestoval minimálne do 70. rokov.
Škola a vzdelanie v obci
Dôležitou súčasťou života Seleštian bola ľudová škola. Malé vidiecke školy neboli len miestom elementárneho vzdelávania. Boli aj centrom kultúrneho, spoločenského a neraz aj organizačného života obce.
Podľa zachovaných údajov sa budova dnešnej evanjelickej modlitebne na ľavej strane miestnej komunikácie v minulosti využívala ako škola. Podľa pamätníkov slúžila na školské účely ešte v 60. až 70. rokoch 20. storočia.
Tento údaj je veľmi cenný. Potvrdzuje pokračovanie školského života v obci aj v socialistickom období a zároveň viaže školu na konkrétnu budovu, ktorá neskôr získala duchovnú funkciu.
Evanjelická modlitebňa a zvonica
Budova bývalej školy prešla v presne nezistenom období do vlastníctva Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ktorá ju upravila na bohoslužobné účely. Po rekonštrukcii začala slúžiť na pravidelné evanjelické bohoslužby a 2. októbra 1993 bola slávnostne posvätená.
Aj keď tento dátum už patrí do obdobia po roku 1989, samotná budova a jej predchádzajúca školská funkcia majú korene hlboko v staršom vývoji obce. Preto patrí aj do rozprávania o druhej polovici 20. storočia.
Pri pravej strane cesty oproti modlitebni stojí samostatná zvonica, ktorá tvorí osobitný sakrálny prvok v obci. Presný rok jej výstavby zatiaľ nie je archiválne doložený. Medzi 18. februárom 2005 a 24. marcom 2005 došlo ku krádeži dvoch pôvodných zvonov, ktoré boli neskôr nahradené elektronickým zvonovým systémom.
Pre dejiny Seleštian je podstatné najmä to, že modlitebňa a zvonica sú dlhodobým dôkazom konfesionálnej plurality obce, ktorej korene siahajú až do reformácie.
Rímskokatolícka kaplnka v období socializmu
Aj v období socializmu zostávala jednou z najvýraznejších dominánt obce rímskokatolícka kaplnka, postavená v roku 1934 za významného pričinenia rodiny Huťanovej.
Socialistický režim síce oslaboval verejný vplyv cirkví, no na vidieku nikdy úplne nevymazal náboženský život. V malých obciach zostávali sakrálne stavby miestom miestnej pamäti, obradu a identity aj vtedy, keď oficiálna ideológia presadzovala sekulárny obraz spoločnosti.
Kaplnka preto v povojnových dejinách Seleštian nepredstavuje len staršiu stavbu, ale aj dôležitý bod kontinuity miestneho života.
Šport a futbal po vojne
Súčasťou spoločenského života Seleštian po druhej svetovej vojne bol aj šport, najmä futbal.
Podľa zachovaných podkladov sa v obci nachádzalo jednoduché trávnaté ihrisko s kovovými bránkami, ktoré slúžilo miestnej mládeži a mužom na rekreačné aj príležitostné zápasy. Fotodokumentácia z rokov 1948 – 1955 potvrdzuje existenciu futbalového mužstva v Selešťanoch a jeho prepojenie s futbalovým dianím v susedných Záhorciach.
Selešťany pravdepodobne nemali veľký stabilný klub s pravidelnou súťažnou činnosťou, no futbal mal v obci výraznú spoločenskú hodnotu. Zápasy, tréningy a spoločné športové aktivity boli príležitosťou na stretávanie a upevňovanie miestnych väzieb.
Regulácia Ipľa a protipovodňová ochrana
Jedným z najvýznamnejších technických zásahov do krajiny v okolí Seleštian v druhej polovici 20. storočia bola regulácia toku rieky Ipeľ a budovanie protipovodňovej ochrany.
Ipeľ mala po stáročia zásadný vplyv na hospodársky aj každodenný život obce. Jej meandrujúci tok a nížinný charakter spôsobovali časté záplavy, ktoré ohrozovali polia, lúky aj nízko položené časti chotárov.
Podľa zachovaných textov sa najmä v 60. rokoch 20. storočia pristúpilo k systematickej regulácii toku Ipľa a budovaniu hrádzí. Významný regulovaný úsek sa nachádzal práve v oblasti Selešťany – Kosihy – Koláre – Balog nad Ipľom.
Na odvádzanie vnútorných vôd bola vybudovaná kanálová sústava a čerpacie stanice, ktoré umožňovali prečerpávať vodu cez hrádze späť do rieky. Približne okolo roku 1968 už bola ochrana v okolí Seleštian funkčná, aj keď niektoré technické úpravy pokračovali aj neskôr.
Tieto zásahy výrazne zmenili krajinný obraz územia. Rieka stratila časť svojho prirodzeného meandrujúceho charakteru a oddelila sa od časti pôvodného záplavového priestoru.
Povodeň v roku 1974
Napriek budovaniu ochranných systémov zostávala rieka Ipeľ živlom, ktorý vedel obec zasiahnuť aj v novšom období.
Miestny text uvádza, že v roku 1974 postihla Selešťany veľká povodeň. Voda zo starého toku Ipľa zaplavila niekoľko rodinných domov. Najviac postihnutý bol dom Jána Lőrincza st., ktorý bolo potrebné vysťahovať a staticky zabezpečiť podperami.
Táto udalosť pripomína, že ani moderné vodohospodárske zásahy nedokázali úplne odstrániť historickú zraniteľnosť obce.
Miestna správa a verejný život
Počas socializmu boli Selešťany súčasťou systému miestnych národných výborov (MNV).
Miestny text uvádza, že v roku 1979 sa predsedom Miestneho národného výboru stal Ján Príbeli zo Seleštian. Aj v centralizovanom socialistickom systéme tak mali miestne osobnosti význam pri správe dediny.
MNV zasahoval do údržby obce, investícií, verejných stavieb, kultúrneho života aj organizácie miestnych záležitostí. V malej obci bolo obsadenie takejto funkcie zároveň znakom miestneho spoločenského postavenia.
Stavby, opravy a rekonštrukcie
Druhá polovica 20. storočia priniesla do Seleštian aj viacero dôležitých stavebných zásahov.
V roku 1976 bola uvedená do prevádzky novovybudovaná predajňa Jednoty, čo bol dôležitý znak modernizácie každodenného života obce.
V roku 1978 prebehla renovácia kultúrneho domu, ktorý sa nachádzal v bývalej kúrii rodu Szilassy, neskôr Fáy. Tento údaj je dôležitý aj symbolicky – ukazuje, ako sa staršie kúriové objekty v socialistickej ére menili na verejné budovy slúžiace celej obci.
V roku 1980 sa uskutočnila oprava klubu mladých v hodnote 85 000 Kčs a zároveň aj oprava obecnej studne za 17 000 Kčs. Tieto investície ukazujú, že sa nebudovali len veľké hospodárske objekty, ale aj priestory každodenného komunitného života.
Dom smútku
Ďalšou významnou stavbou tohto obdobia bol Dom smútku. Jeho výstavba sa začala v roku 1984 a budova bola dokončená a skolaudovaná 25. septembra 1986.
Táto stavba patrí k dôležitým prejavom modernizácie verejného priestoru obce v neskorom socializme. Znamenala zmenu v tom, ako sa v obci organizovala posledná rozlúčka so zosnulými. Tradičné spôsoby viazané na dom, kostol a cintorín sa začali dopĺňať o nový typ verejnej budovy, typický pre druhú polovicu 20. storočia.
Cesta a nový most
Na konci sledovaného obdobia patrila k významným zásahom do dopravnej infraštruktúry aj úprava cesty a výstavba nového betónového mosta do Seleštian, realizovaná v rokoch 1989 – 1990.
Hoci tento zásah časovo už presahuje hranicu socialistického režimu, patrí do logiky prelomového obdobia. Cesta a most neboli len stavebnými objektmi. Znamenali lepšie spojenie, lepšiu dostupnosť a pevnejšie začlenenie obce do širšieho priestoru.
V obci pri Ipľi má most aj symbolický význam – je znakom prekonania prirodzenej bariéry, ktorá obec po stáročia formovala.
Tragické udalosti pri Ipli
Dejiny obce netvoria iba inštitúcie a stavby, ale aj tragické udalosti, ktoré sa hlboko zapísali do miestnej pamäti.
Miestny text uvádza, že:
Tieto udalosti pripomínajú, že rieka Ipeľ nebola len súčasťou krajiny a hospodárstva, ale aj miestom nebezpečenstva a ľudskej straty.
Každodennosť meniacej sa obce
Zaujímavým detailom z dejín každodennosti je údaj, že v roku 1978 bolo v Selešťanoch zaznamenaných 17 vlastníkov osobných automobilov.
Na prvý pohľad ide o drobnosť, v skutočnosti však veľmi dobre vystihuje zmenu životného štýlu v neskorom socializme. Automobil na vidieku neznamenal len dopravu. Bol znakom hospodárskej úrovne, širších kontaktov s okolím a postupnej zmeny rytmu každodenného života.
Aj takýto detail ukazuje, že Selešťany už neboli len dedinou pešieho a vozového sveta, ale vstupovali do modernejšej éry mobility.
Obec na konci socializmu
Selešťany na konci 80. rokov 20. storočia vstupovali do ďalšej historickej etapy ako obec, ktorá si zachovala svoju staršiu identitu, no zároveň bola hlboko pretvorená socialistickým režimom.
Kolektivizácia, JRD, pestovanie tabaku, regulácia Ipľa, nové verejné stavby, kultúrny dom, obchod, Dom smútku aj zmeny v každodennom živote vytvorili nový obraz dediny. Starý svet individuálneho gazdovania nezanikol v pamäti úplne, ale jeho miesto už z veľkej časti zaujala kolektivizovaná a administratívne riadená obec socialistickej éry.
X. Selešťany po roku 1989 – obnova, nové dominanty, pamäť a identita obce
Nové pomery po roku 1989
Rok 1989 znamenal pre Selešťany veľký zlom, podobne ako pre celé Slovensko. Pád komunistického režimu nepriniesol len zmenu politického systému, ale aj premenu každodenného života, hospodárenia, vlastníckych vzťahov a verejného priestoru.
V obci, ktorá bola desaťročia súčasťou socialistického modelu kolektívneho poľnohospodárstva a centralizovanej správy, sa znovu začali presadzovať súkromná iniciatíva, miestna občianska aktivita a väčší záujem o vlastnú minulosť.
Nešlo však o návrat do starého sveta. Selešťany nevstupovali do nového obdobia od nuly. Pôda, vinohrady, verejné budovy, sakrálne stavby aj krajina už niesli stopy 20. storočia – kolektivizácie, regulácie Ipľa, prestavby bývalých kúrií, budovania Domu smútku, kultúrneho domu či nových komunikácií.
Po roku 1989 sa tak v obci začali výraznejšie formovať tri dôležité línie vývoja:
Obec v nových vlastníckych a hospodárskych pomeroch
Po roku 1989 sa postupne menil dovtedajší model poľnohospodárstva, ktorý bol desaťročia postavený na družstevnom hospodárení. Kolektivizovaná štruktúra sa začala rozkladať a otvoril sa priestor pre nové vlastnícke a podnikateľské formy.
Na vidieku to bol citlivý proces. Staré hospodárske väzby zanikali rýchlejšie, než vznikali nové. Menil sa význam pôdy, menil sa vzťah ľudí k hospodáreniu a znovu sa začalo rozlišovať medzi tým, čo je spoločné a čo je súkromné.
V Selešťanoch tento vývoj prebiehal na pozadí dlhej poľnohospodárskej tradície. Pôda tu nikdy nebola len výrobným prostriedkom. Bola aj nositeľkou rodinnej pamäti, spoločenského postavenia a vzťahu ku krajine. Aj preto sa v obci citlivo vnímala každá zmena, ktorá sa dotýkala vlastníctva parciel, vinohradov či bývalých hospodárskych objektov.
Obnova evanjelického náboženského života
Jedným z najvýraznejších prejavov porevolučnej obnovy bol návrat duchovného života do verejného priestoru obce.
Budova na ľavej strane miestnej komunikácie, ktorá v minulosti slúžila ako ľudová škola a podľa pamätníkov bola využívaná ešte v 60. až 70. rokoch 20. storočia na školské účely, prešla do vlastníctva Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Následne bola upravená na bohoslužobné účely.
Rozhodujúcim medzníkom sa stal deň 2. októbra 1993, keď bola slávnostne posvätená evanjelická modlitebňa a uvedená do cirkevného užívania.
Táto budova má v dejinách obce mimoriadny význam. Spája v sebe dve vrstvy miestnej pamäti – školu a vieru. Priestor, ktorý kedysi slúžil vzdelávaniu detí, začal neskôr slúžiť duchovnému životu evanjelickej časti obce. Nie je to len zmena funkcie budovy, ale aj dôkaz kontinuity a adaptability miestnej komunity.
Zvonica a strata pôvodných zvonov
Oproti modlitebni, na pravej strane cesty, stojí samostatná zvonica, ktorá patrí k dôležitým sakrálnym prvkom Seleštian. Presný rok jej vzniku zatiaľ nie je archiválne doložený, no jej prítomnosť je významnou súčasťou duchovnej krajiny obce.
Veľký symbolický význam mala udalosť, ku ktorej došlo medzi 18. februárom 2005 a 24. marcom 2005, keď boli zo zvonice odcudzené dva pôvodné zvony. Krádež bola nahlásená, no prípad zostal nevyriešený a historické zvony sa nepodarilo získať späť.
Neskôr boli nahradené elektronickým zvonovým systémom, vďaka čomu si zvonica zachovala svoju funkciu, no stratila časť svojej pôvodnej historickej hodnoty.
Táto udalosť ukazuje, aké krehké môže byť dedičstvo malých obcí. Strata takéhoto prvku nie je len stratou predmetu, ale aj stratou časti miestnej pamäti a identity.
Rímskokatolícka kaplnka ako trvalá dominanta
Aj po roku 1989 zostala jednou z najvýraznejších dominánt Seleštian rímskokatolícka kaplnka, postavená v roku 1934 za významného pričinenia rodiny Huťanovej.
Po páde socializmu získali sakrálne stavby opäť väčšiu prirodzenú viditeľnosť a obec sa mohla k svojim náboženským koreňom hlásiť slobodnejšie než v predchádzajúcich desaťročiach.
Kaplnka tak v novodobej identite obce nepredstavuje len historickú stavbu, ale živý orientačný bod, nositeľa kontinuity a svedka toho, že určité hodnoty a miesta pretrvali aj cez veľké politické zmeny. Spolu s evanjelickou modlitebňou a zvonicou vytvára sakrálnu os obce, v ktorej sa stretáva rímskokatolícka aj evanjelická tradícia Seleštian.
Seleštianska stráň – prírodná rezervácia
Jednou z najvýznamnejších prírodných hodnôt obce je Seleštianska stráň.
Táto lokalita, rozprestierajúca sa severovýchodne od obce, bola vyhlásená za prírodnú rezerváciu všeobecne záväznou vyhláškou Krajského úradu v Banskej Bystrici č. 9/1997 z 28. februára 1997, s účinnosťou od 5. septembra 1997. Neskôr bola vedená aj podľa vyhlášky MŽP SR č. 17/2003 Z. z., kde je evidovaná pod číslom 287.
Prírodná rezervácia sa rozprestiera v katastri Vrbovky, približne 3,5 km východne od osady Selešťany, a zaberá južné až juhozápadné svahy Mikovho vrchu. Jej výmera je 0,9388 ha.
Dôvodom ochrany je výskyt xerotermnej vegetácie Ipeľskej kotliny s viacerými chránenými a ohrozenými druhmi rastlín a živočíchov. Mimoriadne významná je prítomnosť ponikleca veľkokvetého a ponikleca lúčneho českého vedľa seba.
Seleštianska stráň má význam aj mimo prírodovednej roviny. Predstavuje zachovaný fragment historickej krajiny, ktorá bola po stáročia spoluutváraná tradičným hospodárením, pasienkárstvom a obmedzenou urbanizáciou. Aj preto patrí k prirodzeným symbolom obce.
Chránený topoľ čierny
K výrazným prírodným symbolom Seleštian patrí aj chránený topoľ čierny (Populus nigra L.), rastúci pri rieke Ipeľ neďaleko obce.
Za chránený bol vyhlásený v roku 1996 a v zozname chránených stromov Slovenskej republiky je evidovaný pod číslom S279.
Podľa tvojich údajov dosahuje približne:
V miestnej krajine nepôsobí len ako botanická zaujímavosť. Je to orientačný bod a živý svedok historických premien. Pamätá posledné desaťročia Uhorska, prvú republiku, vojnu, kolektivizáciu, reguláciu Ipľa aj porevolučné zmeny.
Práve preto ho možno v symbolickej rovine chápať ako živý pamätník obce.
Starý vrch a obnova vinohradníctva
Ak mala obec v minulosti jeden výrazný hospodársky a symbolický znak, bolo to vinohradníctvo. Tento motív sa v dejinách Seleštian objavuje opakovane – v polohe Starý vrch, v starších vinohradníckych súpisoch aj v obecnej pečati z roku 1852 s motívom hrozna a motyky.
Po kolektivizácii a neskoršom úpadku vinohradníckych plôch sa však táto tradícia oslabila. Až po roku 1989 sa otvoril priestor, aby sa historický vinohradnícky charakter obce znova oživil.
Kľúčovým priestorom tejto obnovy sa stal práve Starý vrch, tradičná vinohradnícka poloha nachádzajúca sa v bezprostrednom zázemí obce na južne až juhozápadne orientovaných svahoch. Z hľadiska vinohradníckej rajonizácie patrí do Modrokamenského vinohradníckeho rajónu.
Chateau Selešťany a Gabriel Karlin
Po roku 2008 došlo k obnove vinohradov v rámci projektu Chateau Selešťany, ktorý vedome nadviazal na historickú vinohradnícku tradíciu Starého vrchu.
Za týmto novodobým znovuzrodením stojí MVDr. Gabriel Karlin, pôvodne veterinár, neskôr aj poslanec Národnej rady Slovenskej republiky v rokoch 2002 – 2006. Po odchode z politiky sa rozhodol investovať do obnovy vinohradov a hospodárskeho využitia krajiny v seleštianskom chotári.
Podľa tvojich materiálov investoval do nákupu a revitalizácie približne 49 hektárov pôdy. Jeho zámer sa neopieral len o výrobu vína v bežnom komerčnom zmysle, ale aj o filozofiu ekologickejšieho prístupu, označovaného ako BioWine, teda o dôraz na obmedzené chemické zásahy a snahu nechať viac vyniknúť charakter krajiny a pôdy.
Z hľadiska dejín obce je dôležité, že nejde o úplne nový projekt odtrhnutý od minulosti. Chateau Selešťany stojí práve na tom, že vedome obnovuje staršiu vinohradnícku tradíciu v novom technickom, ekonomickom a reprezentačnom rámci.
Novodobé vinárstvo a reprezentácia obce
Vinárstvo Chateau Selešťany sa podľa tvojich údajov orientuje na odrody ako:
Už samotný výber ukazuje, že nejde o náhodný návrat k pestovaniu viniča, ale o cielene budovaný projekt, ktorý spája regionálnu tradíciu s modernou enológiou.
Významným krokom bol aj rok 2013, keď bol spustený moderný liehovar. Popri víne tak vznikla aj línia ovocných destilátov pod značkou Maister Karlin. Podľa tvojich materiálov išlo aj o špeciality z lesných plodov a ovocia, napríklad:
Tieto produkty získavali ocenenia na medzinárodných súťažiach, napríklad AWC Vienna alebo Gyula.
Pre Selešťany to má viac než hospodársky význam. Chateau Selešťany sa stalo jedným z najviditeľnejších novodobých reprezentantov obce navonok. Meno obce sa tak prestalo spájať len s miestnou históriou alebo geografiou a začalo vstupovať aj do širšieho regionálneho povedomia cez vinohradníctvo, kvalitu produktu a agroturistiku.
Chateau Selešťany ako nová dominanta
V novodobej identite obce zaujíma Chateau Selešťany osobitné miesto. K starším dominantám, akými boli kúrie, kaplnka, modlitebňa, zvonica, kultúrny dom či Dom smútku, pribudol novodobý vinohradnícko-hospodársky areál, ktorý spája produkciu, krajinu, reprezentáciu a historickú kontinuitu.
Nie je to historická pamiatka v klasickom zmysle slova, ale živá obnova historickej funkcie krajiny. A práve tým sa Chateau Selešťany stáva jedným z najvýraznejších novodobých symbolov obce.
Pamäť obce a pamätník obetiam druhej svetovej vojny
Významným prejavom novodobej identity Seleštian je aj vedomé pestovanie historickej pamäti.
Kľúčovým symbolom sa stal pamätník obetiam druhej svetovej vojny, odhalený v roku 2009 v areáli kultúrneho domu, teda v priestore bývalej kúrie. Hoci svojím obsahom patrí k udalostiam rokov 1938 – 1945, ako miesto verejnej spomienky patrí jednoznačne k novodobej pamäťovej vrstve obce.
Pamätník nesie mená obyvateľov Seleštian, ktorí zahynuli na východnom fronte alebo v dôsledku vojnových udalostí. Jeho význam spočíva v tom, že obec po desaťročiach pretavila rodinnú a miestnu pamäť do trvalého verejného priestoru.
Kasáreň ako relikt pohraničnej minulosti
Do novodobej identity obce patrí aj miestne označovaný objekt kasárne, nachádzajúci sa za pivnicami a chatovou oblasťou smerom k Vrbovke.
Podľa miestnych spomienok mohol slúžiť príslušníkom pohraničnej stráže a jeho poloha pri štátnej hranici na Ipľi naznačuje súvislosť s vojenskou alebo pohraničnou funkciou.
Presný rok vzniku ani celý prevádzkový príbeh objektu zatiaľ nie sú archiválne doložené. Už samotná existencia tejto stavby má však svoje miesto v dejinách obce. Pripomína, že Selešťany boli v 20. storočí nielen agrárnou lokalitou, ale aj súčasťou citlivého hraničného priestoru.
Po roku 1989, keď sa mení význam hranice a zaniká starý režim prísne stráženej štátnej čiary, sa takýto objekt mení na relikt minulosti.
Kultúrny dom a bývalá kúria ako centrum pamäti
Aj v novodobej etape zostáva kultúrny dom, sídliaci v bývalej kúrii, dôležitým centrom obecného života.
Budova v sebe nesie viacero historických vrstiev – pôvodne šľachtické sídlo, neskôr verejný priestor socialistickej dediny a napokon moderné miesto spoločenských a pamäťových aktivít. Práve v jeho areáli stojí pamätník obetiam druhej svetovej vojny, čo ešte viac posilňuje význam tejto stavby ako priestoru, v ktorom sa stretáva história, spoločenský život a verejná identita obce.
Michal Kiššimon
Do novodobej kapitoly Seleštian patrí aj osobnosť Michala Kiššimona (1940 – 2022), ktorý sa narodil 20. mája 1940 v Selešťanoch a patril k významným rodákom obce s presahom ďaleko za hranice regiónu.
Pochádzal z poľnohospodárskej rodiny. Po skončení poľnohospodárskej majstrovskej školy sa stal mladým farmárom, no jeho ďalšia životná cesta sa spojila s historickým výskumom, archívnym materiálom, filateliou a regionálnymi dejinami.
V júni 1962 odišiel do Harmanca, kde sa zamestnal. Práve tam sa dostal k zberovému papieru a archívnym materiálom, ktoré v ňom vzbudili celoživotný záujem o historické dokumenty. Venoval sa štúdiu poštových a obecných pečiatok z rokov 1750 – 1922, dejinám obcí, železníc, vojenských útvarov, nemocníc a lazaretov.
Bol členom domácich aj zahraničných vedeckých a kultúrnych organizácií, získal viacero ocenení a pravidelne publikoval. Bol autorom rozhlasových relácií o histórii v rádiu Regina a v roku 2010 spolupracoval so Štátnou vedeckou knižnicou v Banskej Bystrici na publikácii Osobnosti Banskej Bystrice na začiatku tretieho tisícročia.
Významná bola aj jeho činnosť vo filatelii. Bol zakladajúcim členom a dlhoročným predsedom Slovenskej filatelistickej akadémie (SFA). Popri tom sa venoval aj regionálnym dejinám a v roku 2013 získal cenu mesta Banská Bystrica za publikačnú činnosť a tvorivý prístup k sprístupňovaniu histórie mesta a okolia.
Zomrel 16. apríla 2022 vo veku 81 rokov.
Pre Selešťany je jeho význam dvojitý. Predstavuje dôkaz, že aj malá obec mohla dať regiónu osobnosť s výrazným odborným presahom, a zároveň ukazuje, že historická pamäť sa rodí aj z práce vytrvalých zberateľov, bádateľov a milovníkov miestnych dejín.
Arnold Kossaczky
Aj v novodobej identite obce má svoje pevné miesto Arnold Kossaczky (1855 – 1938) – právnik, publicista, redaktor a významná kultúrna osobnosť.
Narodil sa 9. septembra 1855 v Selešťanoch – Záhorciach, študoval v Banskej Štiavnici a v Budapešti, stal sa doktorom práv a advokátom. Od roku 1894 bol oficiálnym prokurátorom Novohradskej župy. Pôsobil v Balážskych Ďarmotách, angažoval sa v spoločenskom a evanjelickom živote, bol zakladateľom spolku Madách, prekladateľom a autorom viacerých historických, náboženských a filozofických diel.
Zomrel 24. februára 1938.
V novodobej identite obce má význam nielen ako historická osobnosť, ale aj ako dôkaz, že Selešťany neboli len obcou poľnohospodárskej každodennosti, ale aj rodiskom kultúrne a intelektuálne významných ľudí.
Obec, ktorá vedome pracuje s vlastnou minulosťou
Selešťany po roku 1989 vstúpili do obdobia, v ktorom sa obec mení nielen hospodársky, ale aj identitne a pamäťovo.
Pád socializmu otvoril priestor novým vlastníckym a spoločenským pomerom, ale zároveň umožnil, aby sa obec vedomejšie obrátila k vlastnej minulosti, k prírodnému dedičstvu a k miestnym dominantám.
V novom období sa obnovuje a zviditeľňuje evanjelický náboženský život, čo dokazuje posvätenie modlitebne v roku 1993. Významnými symbolmi obce sa stávajú Seleštianska stráň, chránený topoľ čierny, zvonica, pamätník obetiam vojny aj relikt kasárne.
Najvýraznejším novodobým fenoménom je však obnova vinohradníctva na Starom vrchu a vznik Chateau Selešťany, spojený s menom MVDr. Gabriela Karlina, ktorý po roku 2008 nadviazal na starú vinohradnícku tradíciu novým a reprezentatívnym spôsobom.
Selešťany tak po roku 1989 neprestali byť obcou histórie. Práve naopak – začali svoju históriu aktívnejšie pomenúvať, chrániť a znovu prežívať v krajine, stavbách, pamätníkoch, osobnostiach aj novodobých projektoch.
XI. Kultúrne a prírodné dominanty Seleštian
Dominanty ako pamäť obce
Každá obec má svoje miesta, v ktorých sa sústreďuje jej pamäť, identita a vzťah ku krajine. Vo veľkých mestách sú to námestia, kostoly, radnice alebo opevnenia. V malej obci, akou sú Selešťany, majú dominanty inú podobu. Nie sú to veľké monumenty, ale skôr stavby, prírodné prvky a miesta, ktoré v priebehu času nadobudli mimoriadny význam.
V Selešťanoch patria medzi takéto dominanty kaplnka, modlitebňa, zvonica, kúrie, kultúrny dom, Dom smútku, vodný mlyn, kasáreň, Starý vrch, Chateau Selešťany, Seleštianska stráň, chránený topoľ aj pamätník obetiam vojny. Každý z týchto prvkov má iný pôvod a inú funkciu, no spolu vytvárajú obraz obce, jej minulosti aj jej dnešnej tváre.
Selešťany nevynikajú veľkým urbanistickým jadrom ani radom monumentálnych pamiatok. O to dôležitejšie je pomenovať tie miesta, ktoré v sebe nesú skutočnú historickú výpovednú hodnotu. Práve ony predstavujú hmotnú pamäť obce.
Rímskokatolícka kaplnka
Medzi najvýznamnejšie sakrálne dominanty Seleštian patrí rímskokatolícka kaplnka, postavená v roku 1934. Táto stavba je jedným z najvýraznejších orientačných bodov obce a zároveň jedným z najdôležitejších symbolov jej medzivojnového vývoja.
Podľa miestnych podkladov sa o jej výstavbu významne pričinila rodina Huťanová, ktorá vlastnila značnú časť pozemkov v obci. Kaplnka tak nie je len cirkevnou stavbou, ale aj výsledkom konkrétnej miestnej iniciatívy a dôkazom toho, že miestne rodiny dokázali ovplyvniť podobu verejného priestoru.
Kaplnka plní viacero úloh naraz. Je miestom modlitby a bohoslužby, no zároveň aj vizuálnou dominantou a symbolom kontinuity. Prežila vojnu, socializmus aj porevolučné obdobie a zostala jedným z najstabilnejších bodov historickej identity obce.
Evanjelická modlitebňa
Druhou významnou sakrálnou dominantou je evanjelická modlitebňa, stojaca na ľavej strane miestnej komunikácie.
Jej hodnota je výnimočná aj tým, že pôvodne neslúžila ako modlitebňa, ale ako ľudová škola. Podľa pamätníkov sa na školské účely využívala ešte v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Neskôr prešla do vlastníctva Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ktorá ju upravila na bohoslužobné účely. Slávnostne bola posvätená 2. októbra 1993.
Táto budova má mimoriadnu kultúrnohistorickú hodnotu, pretože v sebe spája dve zásadné vrstvy života obce – vzdelávanie a vieru. Ako bývalá škola patrí do dejín miestneho školstva, ako modlitebňa do dejín konfesionálnej identity Seleštian.
Zároveň pripomína dlhodobú evanjelickú prítomnosť v obci, doloženú už staršími súpismi obyvateľstva.
Zvonica
Na pravej strane cesty oproti modlitebni stojí samostatná zvonica. Netvorí s modlitebňou jeden stavebný celok, a práve preto vystupuje ako osobitný sakrálny prvok v priestore obce.
Presný rok jej výstavby sa zatiaľ nepodarilo archiválne doložiť, no jej význam tým nie je menší. V malých obciach zvonica neplní len praktickú úlohu. Organizuje aj rytmus života – zvonenie sprevádzalo bohoslužby, sviatky, pohreby aj výnimočné udalosti.
Mimoriadne bolestivou udalosťou v jej novších dejinách bola krádež dvoch pôvodných zvonov v období medzi 18. februárom 2005 a 24. marcom 2005. Prípad zostal nevyriešený a zvony sa nepodarilo získať späť. Neskôr boli nahradené elektronickým zvonovým systémom.
Zvonica tak zostala zachovaná vo svojej funkcii, ale obec prišla o časť svojej autentickej zvukovej a historickej pamäti.
Kúrie v Selešťanoch
Medzi najvýznamnejšie svetské historické stavby Seleštian patria dve kúrie, postavené v 19. storočí. Pri ich označení je správnejšie hovoriť o kúriách než o kaštieľoch.
Prvá kúria bola spojená s rodinou Vitalis a neskôr bola známa ako dom Huťanovcov. Druhá bola spätá s rodom Szilassy a neskôr sa dostala do majetku rodu Fáy. Práve objekt spojený so Szilassyovcami a Fáyovcami sa v novšom období stal kultúrnym domom.
Tieto stavby majú pre dejiny obce viacvrstvový význam. Sú dôkazom existencie miestnych významných rodov, sociálnej diferenciácie v malej vidieckej obci aj toho, že Selešťany neboli len priestorom ľudovej zástavby, ale aj sídlom s architektonicky výraznejšími objektmi.
Ich neskorší osud je rovnako dôležitý ako ich vznik. Z bývalých sídel miestnej elity sa stali verejné priestory slúžiace celej obci.
Kultúrny dom
Kultúrny dom, umiestnený v bývalej kúrii, patrí medzi najdôležitejšie verejné objekty Seleštian 20. a 21. storočia.
Jeho význam nespočíva len v tom, že slúžil kultúrnym a spoločenským podujatiam. Dôležité je aj to, že v ňom vidíme spojenie staršej vrstvy dejín obce s novšou. Renovácia kultúrneho domu prebehla v roku 1978, čo ukazuje, že obec túto stavbu dlhodobo využívala a udržiavala.
V novšom období získal areál kultúrneho domu ďalší význam tým, že sa v ňom nachádza pamätník obetiam druhej svetovej vojny, odhalený v roku 2009.
V malej obci má kultúrny dom význam porovnateľný s tým, aký má námestie v meste. Je to miesto stretávania, osláv, pietnych spomienok aj verejného života.
Dom smútku
Významnou novšou verejnou stavbou obce je Dom smútku, ktorého výstavba sa začala v roku 1984 a ktorý bol dokončený a skolaudovaný 25. septembra 1986.
Na prvý pohľad ide o čisto funkčný objekt, no v skutočnosti má v dejinách obce hlbší význam. Predstavuje moderný spôsob organizácie poslednej rozlúčky so zosnulými a zároveň znak toho, že obec dokázala vytvoriť dôstojný verejný priestor aj pre tie najcitlivejšie chvíle komunitného života.
Aj takáto stavba patrí medzi dôležité dominanty – nie veľkosťou, ale svojou funkciou a symbolickým významom.
Vodný mlyn na Ipľi
K hospodárskym dominantám historickej krajiny Seleštian patrí aj vodný mlyn na rieke Ipeľ, hoci jeho podoba sa nezachovala a jeho existencia je doložená najmä kombináciou regionálneho kontextu a miestnej pamäti.
Podľa ústneho podania starších obyvateľov sa mlyn nachádzal priamo pri Selešťanoch. Pamätníci spomínali drevené koly alebo stĺpy v koryte rieky, ktoré považovali za pozostatky mlynárskej stavby alebo jej technického zariadenia.
Aj keď zatiaľ nemáme úplne jednoznačný archívny opis ani technické plány, existencia mlyna pri Selešťanoch je veľmi pravdepodobná a dobre zapadá do charakteru obce ako poľnohospodárskeho sídla spätého s Ipľom.
Vodný mlyn preto patrí do dejín obce ako pripomienka staršieho hospodárskeho využitia rieky.
Kasáreň
Za pivnicami a chatovou oblasťou smerom k Vrbovke sa nachádza objekt, ktorý miestni označujú ako kasáreň.
Jeho poloha pri štátnej hranici na Ipľi naznačuje súvislosť s vojenskou alebo pohraničnou funkciou. Podľa miestnych spomienok mohol slúžiť príslušníkom pohraničnej stráže.
Presný rok výstavby ani celé obdobie aktívneho využívania zatiaľ nie sú archiválne doložené. Napriek tomu ide o dôležitý relikt modernej pohraničnej minulosti obce. Pripomína, že Selešťany neboli len agrárnou obcou, ale aj sídlom nachádzajúcim sa v citlivom priestore štátnej hranice.
Po roku 1989 sa takýto objekt mení z funkčnej stavby na hmotnú stopu minulého režimu.
Starý vrch
Jednou z najvýznamnejších krajinných a hospodárskych dominánt Seleštian je Starý vrch. Ide o tradičnú vinohradnícku polohu v bezprostrednom zázemí obce, na južne až juhozápadne orientovaných svahoch.
Už samotný názov miesta naznačuje jeho dlhodobé využívanie a význam v miestnej topografii. Starý vrch je dôležitý najmä ako dôkaz kontinuity vinohradníctva v Selešťanoch. Práve tu sa táto tradícia koncentrovala najvýraznejšie.
Kolektivizácia v 20. storočí vinohradnícku kontinuitu oslabila, no historickú pamäť miesta nezmazala. Aj preto sa práve na Starom vrchu po roku 2008 opäť obnovilo vinohradnícke využitie krajiny.
Chateau Selešťany
K najvýraznejším novodobým dominantám obce patrí Chateau Selešťany, vznikajúce po roku 2008 ako projekt obnovy vinohradníckej tradície na Starom vrchu.
Za jeho vznikom stojí MVDr. Gabriel Karlin, ktorý investoval do revitalizácie približne 49 hektárov pôdy a rozvinul vinohradnícky projekt založený na ekologickejšom spôsobe hospodárenia.
Projekt sa sústredil na odrody ako:
Od roku 2013 sa rozšíril aj o výrobu destilátov v modernom liehovare pod značkou Maister Karlin.
Chateau Selešťany má pre obec viacero významov. Hospodársky predstavuje novú formu využitia krajiny. Kultúrne symbolizuje návrat k vinohradníckym koreňom obce. A navonok sa stalo jedným z najviditeľnejších nositeľov mena Selešťany v širšom regióne.
Seleštianska stráň a chránený topoľ
Ak kultúrne dominanty obce hovoria o práci, viere a pamäti, prírodné dominanty hovoria o hlbšej vrstve identity Seleštian – o krajine, ktorá tu bola dávno pred mnohými stavbami a ktorá ich prežila.
Seleštianska stráň predstavuje jedinečný fragment stepnej a lesostepnej vegetácie v priestore Poiplia.
Chránený topoľ čierny pri Ipli je zas živou biologickou dominantou, pamätajúcou celé generácie obyvateľov.
Spolu vytvárajú obraz obce, ktorej identita nestojí len na stavbách, ale aj na hlbokom vzťahu ku krajine.
Pamätník obetiam druhej svetovej vojny
V areáli kultúrneho domu bol v roku 2009 odhalený pamätník obetiam druhej svetovej vojny.
Hoci obsahovo pripomína udalosti rokov 1938 – 1945, ako monument verejnej pamäti patrí medzi dôležité novodobé dominanty obce. Jeho význam spočíva v tom, že obec verejne a trvalo pripomenula mená svojich obetí a zakotvila ich do priestoru každodenného života.
Takýto pamätník nie je len pietnym miestom. Je aj dôkazom, že komunita si uvedomuje vlastné dejiny a vie ich pomenovať vo verejnom priestore.
Michal Kiššimon a Arnold Kossaczky
Medzi dominanty obce nepatria len stavby a prírodné objekty. Do širšieho kultúrnohistorického obrazu Seleštian patria aj osobnosti, ktoré svojím pôsobením presiahli miestny rámec.
Arnold Kossaczky (1855 – 1938) bol právnik, prokurátor, redaktor a spisovateľ, rodák zo Seleštian, ktorý sa výrazne angažoval v kultúrnom a evanjelickom živote regiónu.
Michal Kiššimon (1940 – 2022) bol regionálny historik, zberateľ, filatelista a publicista, ktorého odborná práca výrazne presiahla rámec rodnej obce aj regiónu Veľkého Krtíša.
V dejinách Seleštian ich možno chápať ako osobnostné dominanty obce. Pripomínajú, že historická hodnota Seleštian nespočíva len v krajine a stavbách, ale aj v ľuďoch, ktorí z obce vyšli a zanechali stopu v širšom priestore.
Obraz obce v jej dominantách
Kultúrne a prírodné dominanty Seleštian spolu vytvárajú ucelený obraz obce, ktorej historická hodnota je rozptýlená v krajine, stavbách, pamätníkoch aj osobnostiach.
Rímskokatolícka kaplnka, evanjelická modlitebňa, zvonica, kúrie, kultúrny dom, Dom smútku, vodný mlyn, kasáreň, Starý vrch, Chateau Selešťany, Seleštianska stráň, chránený topoľ a pamätník obetiam vojny netvoria náhodný súbor zaujímavostí. Spolu vytvárajú štruktúru pamäti obce.
Práve cez tieto dominanty možno najlepšie pochopiť, čím Selešťany v historickom aj dnešnom zmysle sú: malou obcou s hlbokou poľnohospodárskou a vinohradníckou tradíciou, s konfesionálnou pluralitou, s krajinou formovanou Ipľom, s pamiatkou na vojny a s vedomou snahou uchovávať a obnovovať vlastnú identitu.
Dejiny Seleštian sú príbehom malej pohraničnej obce, ktorej význam nespočíva vo veľkosti, ale v mimoriadnej časovej hĺbke a schopnosti prežiť v meniacich sa dejinných podmienkach. Archeologické nálezy dokazujú, že územie dnešnej obce bolo osídlené už v praveku a v priebehu stáročí sa stalo miestom, kde sa stretávali rôzne kultúrne a historické vplyvy.
Poloha pri rieke Ipeľ formovala život miestnych obyvateľov po celé generácie. Prinášala úrodnú krajinu a hospodárske možnosti, ale zároveň znamenala aj blízkosť hranice a historických konfliktov. Napriek vojnám, hospodárskym zmenám a politickým premenám sa obec vždy dokázala obnoviť a pokračovať vo svojom vývoji.
Dôležitou súčasťou identity Seleštian sa stalo vinohradníctvo, ktoré sa v minulosti sústreďovalo najmä na svahoch Starého vrchu a zanechalo stopu aj v symbolike obce. V novodobej dobe na túto tradíciu nadviazala obnova vinohradov a vznik projektu Chateau Selešťany.
Históriu obce dodnes pripomínajú jej kultúrne a prírodné dominanty – rímskokatolícka kaplnka, evanjelická modlitebňa, zvonica, bývalé kúrie, kultúrny dom, pamätník obetiam vojny, vinohradnícke svahy Starého vrchu či prírodné hodnoty Seleštianskej stráne a chránený topoľ pri Ipľi.
Selešťany tak predstavujú obec, v ktorej sa veľké dejiny strednej Európy odrážali v malom meradle – v práci miestnych ľudí, v krajine, v stavbách a v pamäti komunity. Práve táto kontinuita života, krajiny a tradícií tvorí ich najväčšiu historickú hodnotu.
Pri spracovaní histórie Seleštian boli využité archívne dokumenty, matriky, obecné kroniky, odborná literatúra a ústne svedectvá miestnych pamätníkov.
História Seleštian je príbehom malej obce v krajine dolného Poiplia, ktorej život bol po stáročia úzko spojený s pôdou, riekou Ipeľ a okolitou krajinou. Generácie miestnych obyvateľov tu vytvárali hodnoty, ktoré formovali podobu obce i jej krajiny.
Cieľom spracovania histórie bolo zachytiť historickú pamäť Seleštian a uchovať ju pre budúce generácie. Dejiny obce nie sú len dejinami veľkých udalostí, ale najmä príbehom ľudí, ktorí tu žili, pracovali a vytvárali miestne spoločenstvo.
Autor: Marek Hodási
Kompletná monografia Seleštian Typ: PDF dokument, Veľkosť: 1.39 MB
Súbor na stiahnutie pre tých, ktorí sa zaujímajú o podrobnejšiu históriu Seleštian.
Meniny má Zina , Dobromír, Hostimil, Hostirad, Hostislav, Hostisvit, Teobald, Dobromíra, Hostimila, Hostislava
Návštevnosť:
ONLINE:1
DNES:53
TÝŽDEŇ:384
CELKOM:1078465
